Recenzia: Kapitál v 21. Storočí (Thomas Piketty)

Tak som konečne dočítal najdiskutovanejšiu knihu posledných mesiacov a možno aj rokov v svete politickej ekonómie. V nasledujúcich riadkoch sa budem snažiť v skratke túto knihu popísať a ponúknem k nej zopár vlastných postrehov. V prvom rade je potrebné povedať to, že táto kniha nie je to, za čo ju mnohí tí, čo ju nečítali majú. Teda nejaká totálna ľavicová agitka. Tri štvrtiny knihy sa venujú štatistikám dát ohľadom historického vývoja nerovnosti vo vyspelom svete (obmedzenie na vyspelý svet je dôsledkom limitovanej dostupnosti dát za menej vyspelé krajiny). A to, čo sa týka platov a celkového majetku. Nerovnosť meria Piketty prostredníctvom porovnania jednotlivých centilov, t.j. koľko majetku vlastní (resp. aké má platy) najbohatších 10 %, 1 % a dajme tomu 0,1 %, resp. spodných 50 % rozdelenia. V skratke vyzerá história vývoja nerovnosti zhruba takto: Pred prvou svetovou vojnou panovala v dnešnom vyspelom svete extrémna nerovnosť. Vojny priniesli vyššie zdaňovanie, infláciu, deštrukciu kapitálu, čo sa postaralo o výrazné zníženie nerovnosti. Niekedy v medzivojnovom období začala vznikať stredná trieda, ktorá na rozdiel od tej nižšej mala aj nejaké úspory, ale tie ani zďaleka nedosahovali úrovne vrcholu pyramídy (ktorému stačilo žiť len z renty), a táto stredná trieda taktiež ubrala najvyšším percentám z majetkového a príjmového rozdelenia. V posledných dekádach však opäť nerovnosť začala narastať, a pomaly sa začína blížiť úrovniam spred svetových vojen. Podľa Pikettyho je to dôsledkom vzniku kategórie supermanažérov s gigantickými platmi a znižovania horných sadzieb pri progresívnom zdaňovaní. Čo sa týka budúcnosti, tak tú vidí Piketty negatívne. A to kvôli ním definovaným dvom fundamentálnym zákonom kapitalizmu: ?=r*?, čo znamená, že podiel kapitálu (majetku) na HDP (?) je rovný výnosu z kapitálu (r) * pomer majetku k príjmom (?). V podstate táto rovnica hovorí, že keď vynásobíme podiel majetku k príjmom výnosom z neho, tak dostaneme percento, ktorým sa na ekonomike podieľajú kapitálové investície, teda úspory, ktoré majú predovšetkým bohatý. Napr. keď národné bohatstvo predstavuje šesťnásobok ročného príjmu, a ročný výnos z kapitálu je 5 %, tak sa kapitál na tvorbe HDP podieľa 30 % (zvyšok pridaná na prácu) ?=s/g. čo znamená, že pomer majetku k príjmom (?) je rovný podielu miery (s) úspor a rastu ekonomiky (g). Táto rovnica hovorí, že čím viac krajina sporí pri nižšom raste, tak tým väčší je pomer majetku k príjmom, pretože tí majetnejší namiesto míňania zveľaďujú svoj majetok a ich slabšie výdavky sa premietajú do slabšieho vývoja príjmov. Napr. keď je miera úspor 12 % a rast HDP 2 %, tak je pomer kapitálu k mzdám na úrovni 600 %. Negatívne ho vidí preto, že očakáva do konca storočia pokles rastu HDP na hlavu na úroveň 1-1,5 %. Keď si dosadíme nízky rast HDP do rovníc vyššie, tak dostaneme že pomer kapitálu k príjmom výrazne poskočí (z druhej rovnice) a týmpádom poskočí aj podiel kapitálu na HDP (z prvej rovnice). Preložené do ľudskej reči, že bohatší budú mať ešte podstatne vyšší podiel na majetku v ekonomike a naopak. Tento vývoj podľa neho nebude pokračovať do nekonečna (ako to predpovedal Marx), ale zastabilizuje sa na určitých úrovniach, keď sa zastabilizuje miera úspor a rast (výnos z kapitálu predpokladá Piketty z dlhodobého hľadiska konštantný). Na záver knihy prináša zopár návrhov, ako tento vývoj zmierniť, resp. zastaviť. Tým hlavným návrhom je globálna progresívna daň na kapitál, ktorá by znížila jeho akumuláciu v rukách tých najbohatších. Zároveň by prispela k zníženiu štátneho dlhu, ktorý veľmi Piketty nemá v láske, pretože na obsluhu verejného dlhu ide množstvo peňazí, ktoré majú podľa neho lepšie využitie inde. Okrem toho navrhuje Piketty aj zvýšenie horných sadzieb progresívnej dane z príjmu, aby sa kontrovalo novodobému trendu rastu „supermanažérov“. Takže už vieme, o čom je kniha. A teraz zopár mojich postrehov. V prvom rade odviedol Piketty brutálnu prácu so zberom dát. Nepochybujem, že táto kniha prináša najkomplexnejšie štatistiky vývoja majetkov a príjmov od osemnásteho storočia po súčasnosť v popredných ekonomikách. A na základe týchto dát je možné pozrieť sa na historický vývoj týchto ukazovateľov v jednotlivých periódach a pozrieť sa na to, čo tento vývoj ovplyvňovalo. A to je bezpochyby obrovským prínosom Pikettyho práce a knihy. Čo sa týka vývoja v posledných dekádach, tak Piketty ukázal, že predovšetkým v anglicky hovoriacich krajinách sme svedkami prudkého nárastu nerovnosti (v kontinentálnej Európe je to podstatne nižšej miere), a k niektorým interpretáciám tohto faktu sa prikláňam aj ja. Napríklad čo sa týka supermanažérov, tak ich obrovské platy určite nie sú vysvetliteľné ich niekoľkodesiatoknásobne vyššou hraničnou produktivitou, ale vo veľkej miere náhodou a nie najoptimálnejšie nastaveným pravidlám corporate governance. S ďalšími interpretáciami zase nesúhlasím, napríklad s tým, že rýchlejšej akumulácia kapitálu vďačia bohatší vo veľkej miere vyššiemu prístupu k alternatívnym investíciám. Nemyslím si, že investície do komodít, realít, skrachovaných dlhov, derivátov... je niečo, čo dlhodobo poráža akciové indexy. Ešte k tomu je potrebné zohľadniť výrazne nižšiu likviditu viacerých druhov alternatívnych investícií. Pri hodnotení výkonu fondov existuje tzv. „klam prežitia“, t.j. že sa neevidujú zisky fondov, ktoré prerobili a zanikli, a tak sú celkové výnosy v sektore skreslené nahor. A zrejme na základe týchto skreslených výsledkov dospel Piketty k záveru vyššieho výnosu pre bohatších. Keď sme pri výnose z kapitálu, tak mi taktiež nepríde úplne ok predpokladať jeho stabilitu. Skôr si myslím, že je závislý na raste HDP. Ostatne to vidíme aj dnes, kedy je v eurozóne úročenie úplne minimálne. Jendoznačne ale nezdieľam Pikettyho víziu budúcnosti. Viac ako citáty od Marxa mi v knihe vadí to, že Piketty berie ako fakt, že rast HDP na hlavu výrazne klesne (na úroveň 1-1,5 %, pričom reálnejšie mám dojem že vidí rast bližšie k spodnej hranici tohto intervalu). A to, že prečo by mal výrazne klesnúť, vysvetľuje len na niekoľkých stranách. Podľa neho žiadna krajina, ktorá bola nútená inovovať a nie preberať inovácie, nerástla v poslednom storočí na hlavu v priemere rýchlejšie ako 1,5 % ročne. Ja som sa na rýchlo pozrel na dáta z USA a UK odkedy sú k dispozícii a pre USA (od 1947) aj pre UK (od 1955) mi vyšiel priemerný rast HDP na hlavu tesne nad úrovňou 2 %. Na to, že značnú časť záverov zo svojej práce založil práve na prognóze podstatne nižšieho rastu HDP v porovnaní s obdobím od konca druhej svetovej vojny do dnes, by si podľa mňa rozpracovanie tohto argumentu žiadalo ďaleko viac priestoru. Ja som ohľadom budúceho rastu HDP na hlavu, resp. rastu HDP na osobu v pracovnom veku (nie rastu samotného HDP, pretože ten ovplyvňuje aj rast obyvateľstva, ktorý očividne spomaľuje) optimistický. A to z toho dôvodu, že v súčasnosti sa na inováciách, ktoré sú zdrojom vyššej produktivity a týmpádom aj rastu HDP na hlavu, podieľa len zlomok sveta. Povedzme, že je to Európa (nerozlišujem medzi západnou a východnou, úroveň vzdelania pri globálnom pohľade nie je až taká odlišná), USA, Kanada, Austália, Nový Zéland, Japonsko, Južná Kórea a Taiwan. Tieto krajiny majú dohromady 1,3 mld. obyvateľov. Keď sa pozrieme na vývoj na Emerging Markets, tak tieto ekonomiky v posledných rokoch výrazne rastú a spolu s rastom prichádzajú aj vyššie investície do vzdelania. Nehovorím, že úroveň vzdelania v Indii či v Nigérii dosiahne o niekoľko dekád úroveň v najvyspelejších krajinách, ale dosiahne takú úroveň, že oproti západnému svetu sa bude môcť venovať inováciám dajme tomu polovičné percento obyvateľstva. V súčasnosti je to v týchto krajinách len nepatrný zlomok. A keď si vezmeme, že na svete žije v súčasnosti viac ako 7 mld. ľudí, tak vzniká potenciál na to, aby sa inováciám o niekoľko dekád venoval možno dvoj až trojnásobok ľudí oproti súčasnosti (dokonca možno aj viac). A nechce sa mi veriť, že takýto vývoj by priniesol nízky ekonomický rast. Summa Summarum, podľa mňa sa túto knihu určite oplatí prečítať. A to už len kvôli zatiaľ najkomplexnejšiemu prehľadu historického vývoja majetkov, príjmov a nerovnosti. Je očividné, že v posledných dekádach je nerovnosť na vzostupe a jej rast sa postupne stáva jednou z kľúčových tém na ekonomickej a politickej scéne. Piketty síce ponúka podľa mňa príliš negativistický pohľad do budúcnosti a niektoré dosť nekonvenčné a pomerne utopistické riešenia, s ktorými sa vo väčšine prípadov nestotožňujem (niektoré nápady ale podľa mňa majú logiku, napr. rôzny vek odchodu do dôchodku pre manuálnych a kancelárskych pracovníkov), každopádne on túto tému vytiahol na povrch a uvidíme, kto sa k nemu pridá a akým smerom sa bude vyvíjať ďalšia debata v oblasti nerovnosti. P.S.: Kniha je písaná dosť jednoduchým jazykom, takže by mala byť v pohode čitateľná aj pre neekonómov (čo nebýva pri knihách z tohto prostredia štandardom).