Recenzia: Globálny minotaurus (Yanis Varoufakis)

Od nástupu na kreslo ministra financií plní vďaka svojmu menej štandardnému štýlu obliekania, vyjadrovania (a vlastne všetkého) Varoufakis nielen novinové titulky, ale aj zrejme aj svoje vrecká. A to skrz predaj svojej knihy Globálny minotaurus. A ja ako ovca som ti toto „veľdielo“ taktiež kúpil, keďže ma extrémne zaujíma, čo dokáže vyprodukovať človek označujúci sa za free-market marxistu. Odpoveď je že nič moc. Globálny minotaurus je hŕbou nevyzdrojovaných konšpirácií, pri ktorých človek radšej odignoruje aj dobré pointy, ktoré sa v knihe objavia. Pohľad na povojnovú históriu sveta je podľa Varoufakisa nasledovný. USA potrebovali po vojne nájsť odbytištia pre svoju výrobu a tak zosnovali globálny plán. Vytvorili Bretton Woods (fixné menové kurzy), ktorým dolarizovali globálnu ekonomiku a svoje obchodné prebytky následne reinvestovali späť do zvyšku sveta. Špeciálne postavenie mali Nemecko a Japonsko, ktorým USA vytvorili vlastné ekonomické priestory, v ktorých mohli taktiež dosahovať obchodné prebytky, aby im pomohli vyhrabať sa z povojnových ruín a urobili tak z nich ich posluhovačov. Lenže plán sa v dôsledku vysokých výdavkov USA na vojnu vo Vietname, ktoré ukončili Bretton-Woods, rozsypal a toky kapitálu sa otočili. Vznikol globálny minotaurus – USA, ktoré skrz kombináciu vysokých vládnych deficitov a vysokých obchodných deficitov absorbovali tak prebytky tovarov ako aj kapitálu vygenerované zvyškom sveta. A keďže tento Mintaurus nedokázal efektívne recyklovať prebytky (samozrejme, dôvodom bol pud nenažranosti :), tak narastali nerovnováhy až prišiel v roku 2008 kolaps. Ten globálneho Minotaura poranil a v konečnom dôsledku ho poslal do záhuby. USA už v súčasnosti nedisponujú tak silným domácim dopytom ako pred krízou a nedokážu prilákavať ani toľko kapitálu. Svetu v súčasnosti chýba mechanizmus na recyklovanie prebytkov tovaru a kapitálu, a to je dôvod pomalšieho rastu. A kým sa tento mechanizmus nejakým spôsobom nevybuduje (napríklad okolo Číny, alebo skrz vytvorenie globálnej menovej únie), tak tomu tak aj ostane. Vyprodukovať takúto teóriu chce veľkú dávku fantázie. Keď som tomu celému správne porozumel, tak Varoufakis tvrdí, že globálna ekonomika potrebuje nejaký centrálne riadený rovnovážny stav, inak je nestabilná, resp. nedokáže fungovať. Tento stav vyzerá zhruba tak, že importéri sa starajú o dopyt po produktoch a službách exportérov, a exportéri následne časť utržených peňazí zrecyklujú späť k importérom, aby sa financovaním dopytu po exportoch uzatvoril kruh. Pričom je dopredu dané, kto je importér a kto exportér. Kde má podľa mňa táto teória najslabšiu stránku je tam, že Varoufakis tvrdí, že USA museli byť po Bretton Woodse krajinou s defictom v platobnej bilancii. (dôvod som buď nezaznamenal, alebo zabudol, ale zrejme to bude klasicky nenažranosť). A keďže boli v tom čase s odstupom najväčšou ekonomikou sveta, tak aj v pomere k HDP relatívne nízke deficity v platobnej bilancii ovplyvňovali celosvetový tok tovarov a kapitálu. Môj pohľad na to je ale úplne iný, USA sú v deficite obchodnej bilancie pre to, že iné krajiny umelo podhodnocujú svoje meny a USA sa s nimi nepúšťali do menovej vojny. Po rozpade Bretton Woodsu to najskôr robili Japonci, potom nasledovali ďalšie ázijské tigre, krajiny exportujúce ropu a v posledných rokoch je to predovšetkým Čína. To vytlačilo pracovné miesta vo výrobe mimo USA a keďže umelé podhodnocovanie meny so sebou prináša nákup dolárových aktív, tak to logický má za následok tok kapitálu do USA. Konšpirátor by povedal, že tieto krajiny USA tlačili do toho, aby nakupovali doláre. Tlak je ale pri mentálnom nastavení, že nemôžeme riskovať pracovné miesta (ktoré potom nahradia nové, väčšinou menej náročné na manuálnu prácu), úplne zbytočný. Stačí sa pozrieť na francúzskych papagájov, pre ktorých euro nikdy nie je dosť slabé. USA má naopak dostatočne flexibilný trh práce na to, aby nemuseli využívať menový kurz ako nástroj na riadenie zamestnanosti. Nechali si Áziou zobrať pracovné miesta vo výrobe, ktoré potom nahradili pracovnými miestami v službách, a keď si chcela Ázia aj napriek rastu životnej úrovne naďalej udržiavať konkurenčnú výhodu vo výrobnej sfére, tak musela nakupovať americké aktíva, teda recyklovať kapitál do USA. Ja v tom žiaden globálny plán, nenažranosť a ani chápadlá Wall Street nevidím. Pokiaľ by sa viaceré krajiny rozhodli nechať tvorbu pracovných miest na ponuku a dopyt namiesto vlády, tak by tieto umelé manipulácie devízovými kurzmi neboli a nerovnováhy vo svete by boli podstatne nižšie. Varoufakis tvrdí, že za minotaurom stála masívna liberalizácia, deregulácia atď. Ja tvrdím, že pokiaľ by sa vlády, predovšetkým v Ázii, správali trhovo, tak by USA nehospodárili (a ani nemohli hospodáriť) s tak veľkým (absolútnym) deficitom platobnej bilancie, a rovnovážny stav v globálnom toku tovarov a kapitálu by sa vytvoril niekde úplne inde (v nejakom zdravšom bode)... Toľko k hlavnej myšlienke knihy. Tá je inak popretkávaná skvelými perlami (samozrejme bez vyzdrojovania), typu: Nemecko nechce pripustiť, aby ECB zachránila eurozónu, aby si udržalo svoju dominanciu (vždy som bol v tom, že je to v averzii voči inflácii); stroje nevytvárajú hodnotu, to dokážu len ľudia (presne preto sú na tom málo industrializované krajiny tak „dobre“), nízke úrokové sadzby zhoršujú dôveru, lebo naznačujú, že je prúser (som nezaznamenal, že by akcie v reakcii na uvoľňovanie klesali...), Geithner, Summers atď. vopred vedeli o príchode krachu, postsocialistické krajiny EÚ sú nemeckými kolóniami... Aby som len nekrivdil, tak Varoufakis má v knihe viaceré dobré pointy. Napríklad kritiku monetárneho systému a tvorby bankových peňazí (čo aj podľa mňa výrazne prispelo ku krachu v roku 2008); obmedzený potenciál kvantitatívneho uvoľňovania, v rámci ktorého sa len presúvajú bankové rezervy, ktoré sa do reálnej ekonomiky nemajú ako dostať; či nefunkčnosť eurovalu. Ale tie pri pretlaku bullshitov zanikajú. Ako čítanie to je Globálny minotaurus celkom zábavný, keď sa na to človek pozerá s nadhľadom. Taká konšpiračná úvaha. Keď niekto od knihy čaká niečo iné, tak nech ju nečíta. Pre čitateľov Zem a Vek a iných podobných plátkov to je ale povinná literatúra. P.S.: Vo svojej podstate bolo aj Grécko minotaurom. Síce nie globálnym, ale regionálnym. Absorbovalo prebytky tovarov z jadra eurozóny, ktoré mu následne posielalo prebytky kapitálu naspäť, aby ostal kruh uzatvorený. V pomere k HDP boli tieto toky výrazne väčšie ako USA. Ale... v tomto prípade už podľa Varoufakisa nie je na vine krajina s deficitmi, ale s prebytkami, teda predovšetkým Nemecko. Čiže keď si to zrekapitulujeme, tak na globálnej úrovni je zlý ten, kto hospodári s deficitmi v platobnej bilancii, na regionálnej (najmä keď sa to týka Grécka), to už je naopak. Konzistencia nadovšetko.