Čomu vďačí Nemecko za svoj úspech?

Hľadať vinníka za aktuálnu krízu je oveľa ľahšie než ju riešiť. Najprv sa za vinníka považovali zlé finančné trhy, ktoré problémovým štátom požičať nechceli, následne boli vinníkom samotné štáty za to, že si príliš veľa požičiavali, ďalším vinníkom boli spotrebitelia v problémových krajinách PIIGS a aktuálne začala vina padať na Nemecko.

Najsilnejšia ekonomika sveta sa stala cieľom negatívnych vyhlásení kvôli tomu, že krajina má obrovský prebytok obchodnej bilancie. Ministerstvo financií US ako aj Európska komisia počas posledného mesiaca začali Nemecku vyčítať, že politika zameraná na export je pre zvyšok eurozóny deflačná a spôsobuje len nárast nerovnováh.

Nemecko sa okamžite voči týmto výhradám postavilo s tým, že problémom sú deficity obchodnej bilancie (resp. bežného účtu platobnej bilancie, ktorý okrem tovarov zahŕňa aj služby) a nie prebytky. Pozrime sa ale na celý problém z iného pohľadu.

Predstavme si situáciu, že na svete existujú len dve krajiny. Nie, nebudeme riešiť teóriu komparatívnych výhod ani nič podobné. Cieľom je pochopiť, že medzinárodný obchod má vždy dve strany. Stranu exportu a stranu importu. To znamená, že keď Nemecko má niečo, čo chce Španielsko, výsledkom je prebytok obchodnej bilancie na strane Nemecka a deficit obchodnej bilancie na strane Španielska. Teda jedným dychom, ako obviníme krajinu s deficitom, musíme aj tú s prebytkom. Každá nerovnováha má totiž dve strany.

Teraz do toho vstupuje kapitál, teda peniaze, za ktoré sa za import aj export platí. Krajina, ktorá exportuje, v našom príklade Nemecko, dostane peniaze od importéra, teda Španielska. Keď na nákup peniaze Španielsko nemá, nutnosť vyrovnať aj kapitálové účty zabezpečí, že sa kapitál presunie z Nemecka do Španielska. Ale už v inej podobe. Kým predtým malo Španielsko kapitál, za ktorý si mohlo kúpiť tovary z Nemecka, teraz má už len dlh, ktorým financovalo nákup.

Situácii, aby nerovnováha nenarástla do obrovských rozmerov, bránili doteraz vždy vlastné meny jednotlivých krajín. Ak by Španielsko príliš veľa importovalo, následné oslabenie vlastnej meny kvôli klesajúcej dôvere zo splatenia dlhu by sa postaralo o pokles nerovnováh. Pomocou podhodnotenej meny by sa stalo Španielsko exportérom do Nemecka.

Ale situácia v eurozóne je iná. Žiaden systém vyrovnávania nerovnováh, teda kurzový kanál, už neexistuje. Po vzniku eurozóny fungoval obchod tak, že spotrebitelia v krajinách PIIGS (hlavne v Írsku, Španielsku a Portugalsku) si kupovali drahé tovary, na ktoré nemali vlastné zdroje. Nemali ale ani nič, čo by exportovali (bavíme sa o čistom exporte, nie o exporte ako takom) a teda čím by zaplatili. Po vstupe do eurozóny prebehla konverzia úrokových sadzieb smerom k nemeckým nízkym sadzbám (Nemecký rast stagnoval). Nemecko vďaka pomerne podhodnotenej mene začalo exportovať tovary do krajín PIIGS, kým obyvatelia z týchto krajín si urobili bankomaty z vlastných domov. Vďaka nízkym úrokovým sadzbám sa nafúkli na realitných trhoch obrovské bubliny. Nízke úrokové sadzby sa nevyužili na rast produktívnych investícií (tak ako napríklad v Nemecku), ale na vytvorenie ilúzie bohatstva.. Ak ste mali nehnuteľnosť a so ziskom ste ju predali, získali ste za to kapitál, ktorým ste mohli dotovať spotrebu. Noví kupci ale museli brať stále vyššie a vyššie hypotéky. Výsledkom bol zjednodušený kolobeh: Nemecko vyrobilo automobil, ktorý kúpilo Španielsko. Platilo sa za neho na úver. Keďže vývozom automobilu získalo Nemecko kapitál, mali zdroje na to, aby poskytli úver Španielsku na auto (časové hľadisko operácii nie je dôležité).

Keďže krajiny PIIGS neboli konkurencieschopné vo výrobe, vytvorili si ilúziu konkurenciescopnosti rastom dlhu. V prípade Španielska, Portuglska a Írska to bol dlh súkromného sektora, v prípade Grécka a Talianska to bol dlh verejného sektora. Ak by svoj dlh nezvyšovali, museli by inak tolerovať vyššiu nezamestnanosť. Ľudia by strácali prácu kvôli tomu, že Nemecko bolo konkurencieschopné.

A ako táto vyššia konkurencieschopnosť Nemecka vznikla? Po zjednotení krajiny vznikla bublina na realitnom trhu, po ktorej spľasnutí mala nemecká ekonomika veľké problémy. Nasledovalo spľasnutie technologickej bubliny, ktorá si vyžiadala obete aj medzi nemeckými investormi. Krajina, zdecimovaná dvoma bublinami, potrebovala nájsť ďalšie smerovanie. Kancelár Gerhard Schroeder prijal programy Hartz I-IV (pomenované podľa Petra Hartza, člena predstavenstva automobilky Volkswagen) s cieľom udržiavať mzdy v krajine nízke a získať počas nasledujúcich rokov výhodu z exportu. Hartz I vstúpil do platnosti 1. januára 2003 a pomohol zvýšiť flexibilitu na trhu práce, čo videlo k zvýšeniu konkurencieschopnosti a rastu exportu.

Mzdové náklady v Nemecku totiž vzrástli v Nemecku minimálne, kým v ostatných krajinách zaznamenali veľký boom. Produktivita práce ale zaznamenala len priemerný rast. To znamená, že hlavne regulácia v oblasti trhu práce pomohla Nemecku k tomu, aby sa stalo exportnou veľmocou. Nemeckej invencii a kvalite produkcie význam samozrejme neupierame.

Ako to funguje? Jednoducho. Tým, že majú zamestnanci nízke príjmy, klesá ich kúpyschopný dopyt a podiel ich spotreby na HDP. Tým, že dopyt klesá, rastie nespotrebovaná časť, teda úspory. V otvorenej ekonomike platí, že ak krajina šetrí viac, než investuje, musí vyviesť nadbytočné úspory a musí tiež vyviesť aj nadbytočnú produkciu.

Keď sa za takýto prístup kritizuje Čína, všetci súhlasia.  V Číne je podiel domácej spotreby na HDP najmenší zo všetkých krajín na svete. Keď sa ale kritizuje Nemecko svojou politikou dotovania exportu na vrub domácej spotreby, zrazu je každý nepriateľ voľného trhu a ten, čo si neuvedomuje, že produkcia je to najdôležitejšie.

Teraz, keď nerovnováha dosiahla závratné rozmery (Nemecko má vyšší prebytok obchodnej bilancie než Čína v roku 2011), začínajú ekonómovia volať po zmene. Keď sa na to ale pozrieme inak, nie sú ďaleko od pravdy. Nemecko sa stalo exportnou veľmocou reguláciou. Zákony, spomínaný Hartz I-IV, sa postarali o to, aby nemecké mzdy relatívne poklesli. To, či to nazveme reguláciou alebo dereguláciou trhu práce na tom nič nemení. Deregulácia je to pre firmy, regulácia pre zamestnancov, ktorí majú nižšie mzdy, než by mali bez programu Hartz.

Mzdy nemuseli poklesnúť absolútne, len pomalšie rástli. Je rozdiel medzi tým, keď musíte akceptovať zníženie miezd, tak ako teraz musia akceptovať krajiny PIIGS a keď musíte akceptovať stabilitu mzdy.

Po vzniku finančnej krízy sa totiž zastavil prílev kapitálu do krajín PIIGS. Doterajší model fungovania na dlh dostal červenú. Predtým vyšší dlh pomáhal udržiavať zamestnanosť a teraz, keď už dlh nie je, spôsobuje, že nezamestnanosť je vysoká. Krajiny PIIGS patria k jej rekordérom v eurozóne.

Plánom je, aby sa stali tieto krajiny exportérmi po vzore Nemecka. To ale nie je možné. Exportovať nemôžu všetci. V príklade Španielska s Nemeckom platí, že len jedna krajina môže mať prebytok. Druhá musí mať deficit obchodnej bilancie. V multilaterálnych vzťahoch to funguje rovnako. Teda ak sú teraz hlavnými exportérmi Holandsko a Nemecko, môžu sa k nim krajiny PIIGS pridať len v prípade, ak niekto bude akceptovať ich dopyt. Kto to ale má byť? UK ekonomika je v problémoch a dopyt je slabý, US sa snaží znížiť svoj vlastný deficit obchodnej bilancie podporou exportu, Japonsko chce ostať čistým exportérom a Čína stále manipuluje svoju menu, aby mohla naďalej exportovať. Kto sa teda má stať žalúdkom na spotrebu PIIGS? Celá eurozóna nemôže exportovať, pokiaľ nikto nechce importovať. Tiež hľadanie riešenia exportom je vlastne presúvanie problémov na niekoho iného.

Práve preto sa kritizuje Nemecko za to, že jeho spotreba je veľmi nízka. Kritika tiež padá na finančné trhy za to, že sa kapitál už nedostáva do krajín PIIGS, no to, že sa ekonomické subjekty boja o ďalší vývoj, nie je iracionálne. Úlohou každého investora je kapitál investovať tak, aby tam bola miera výnosnosti pozitíva.

Aké teda máme z aktuálnej situácie možné východiská?

• Nemecko môže zvýšiť domácu spotrebu cez zvýšenie spotreby, teda odstránením predchádzajúcich politík.
• Periféria môže naďalej tolerovať vysokú nezamestnanosť a znižovať mzdové náklady, kým sa nedorovná Nemecku.
• Zavedenie fiškálnych transferov, teda otvorené dotovanie periférie jadrom.
• Periféria opustí eurozónu.

Zavedenie programov Hartz bolo v podstate snahou o politiku „ožobrač svojho suseda“. Regulácie boli to, čo spôsobili, že eurozóna je v takej kríze akej je. Je teda správne zvážiť prvú možnosť a nechať opäť na politikov, aby skúsili „riadiť situáciu? Možno je preto vhodné len jedno riešenie: zrušiť celú eurozónu, ktorá nemá mechanizmy na odstraňovanie nerovnováh. Bez možnosti odstrániť prebytky a deficity, napríklad fiškálnymi transfermi, je existencia eurozóny len receptom na ďalšiu krízu.

Záver nechám na každého, no prvé riešenie mi príde ako najpriechodnejšie. Ako povedal J. M. Keynes, riešenie krízy je vždy len určením, kto bude niesť jej náklady. Rozpad eurozóny by ale tieto náklady neproporcionálne zvýšil.

Eurozóna je veľká uzavretá ekonomika a preto by sa mali všetky krajiny snažiť o to, aby v prvom rade rástol spoločný trh a nie o to, aby hľadali dopyt pre svoje tovary vonku. Najmenej násilným riešením môže byť také, ktoré tam nie je uvedené. Opätovné obnovenie dôvery v perifériu a čistý prílev kapitálu do nich, no teraz vo forme reálnych investícii a nie nových bublín. Na pomoc môžu prísť štáty garanciami, no ďalšie ovplyvňovanie ekonomických subjektov nemusí byť liberálnym ekonómom pochuti. Nemecké a holandské firmy asi ťažko vysvetlia svojim krajanom, že idú podporiť perifériu, lebo im treba pomôcť aj za cenu rastu nezamestnanosti v ich vlastných krajinách. Voľba preferencie exportných krajín voči deficitným krajinám je teda stále len voľbou toho, kto bude niesť náklady krízy. V tom, čo je odporúčané riešenie, sme sa tak ďaleko nepohli, no dôležité si je uvedomiť, že viniť len Španielsko je tak isto zlé, ako viniť len Nemecko.