Tokijská cesta Bruselu

Európa kráča japonskou cestou – táto veta by už ani nemala byť veľkým prekvapením. Ekonomika na tom nie je tak dobre, ani tak zle, eurozóna by sa tento rok dokonca mohla dostať z pozície najväčšej hrozby pre finančné trhy. Írsko by sa mohlo tento rok dostať spod kontroly „nadnárodnej dlhovej polície“ (Trojka), reči o Grexite sú preč zo stola a špekulanti prestali stávkovať na rozpad eurozóny (Goldman Sachs dokonca nakupuje Euro). 

Za týmto všetkým však nie je niečo, za čo by sme mohli ďakovať Bruselu. Eurozóna sa môže poďakovať hlavne ECB (Draghiho „urobíme všetko pre záchranu eura, spustenie programu na nákupy dlhopisov) a USA (obavy o fiškálny útes dostali eurozónu z headlinov). V tomto prostredí dočasného pokoja nám začínajú politici zaspávať na vavrínoch a o riešeniach opäť viac rozprávať ako ich konať. Dokonca si možno začínajú myslieť, že to čo urobili doteraz, stačí. Veď Draghi upokojil trh a všetko vyzerá byť v poriadku. Iba že by nebolo.  Nie je doriešené, kto zachráni banky v prípade problémov, garancia depozít na úrovni eurozóny je stále len na papieri, podobne celá banková únia s ECB ako dohľadom (pôvodne mala byť tento rok, už sa to odkladá na rok 2014).

Aj keby sa eurozóne podarilo naštartovať rast, stále to nie je udržateľné riešenie dlhových problémov. A aj od toho máme ďaleko. Aktuálne sme v recesii a namiesto reforiem sa hovorí o stimuloch a o tom, že euro je nejaké prisilné. A to je presne japonská cesta, síce nikam nespejeme, avšak rozprávame a stimulujeme až priveľa. A na tie stimuly samozrejme nemáme. Kým sa trh sústredí na nové a nové zbrane proti deflácii a stagnácii z Tokia, nevšíma si, že tou istou cestou sa vydáva aj EÚ. EÚ má síce mieru nezamestnanosti na úrovni 10.7% a dlh k HDP 87% vs. Japonsko 4.1% a dlh k HDP 208% a EÚ ešte ani nestagnuje tak dlho ako Japonci (druhú dekádu), avšak všetko má svoj čas. Ak to pôjde takto ďalej, dožijeme sa dňa, kedy bude ECB tiež zvyšovať inflačný cieľ a bojovať proti deflácii v mene prerušenia dlhoročnej periódy stagnácie.

Nevýhodou EÚ je samozrejme jej akcieneschopnosť. Integrácia zastala na pol ceste a sú len dve cesty, úplná integrácia, alebo krok späť v prospech celku spolupracujúcich štátov s vlastnými menami (teda rozpad eurozóny a zachovanie EÚ). Vyčkávanie na polceste nám skôr či neskôr prinesie „nečakanú“ krízovú udalosť, ktorá nás rýchlo posunie k jednej alebo druhej možnosti.  Treťou cestou je tá japonská. A tá nevyzerá práve najlákavejšie. Ak by sa k tretej najväčšej ekonomike sveta (Japonsku) pridala aj eurozóna, ktorá je svojou agregátnou veľkosťou niekde medzi USA a Čínou, mali by sme problém. Pretože najväčšie ekonomiky sveta by sa stali závislé od sily svojej meny (ľahšie je oslabiť menu ako zvýšiť konkurencieschopnosť cez inovácie) a všetky by chceli niekam exportovať. Od tohto kroku nie je ďaleko k úplnej politizácii centrálnych bánk s jedným ušľachtilým cieľom, vytlačiť dosť peňazí  na vyplatenie deficitov a oslabenie meny v prospech exportérov. Samozrejme, veľmi dočasne a limitovane. Dúfajme, že sme sa ponaučili z diania vo Weimarskej republike zo začiatku 20. rokov.

To je však hudba ďalších rokov a môžeme sa tomu vyhnúť (ak teda vôbec chceme, rozhodnú voliči). Podstatnou informáciou je fakt, že Brusel nebude môcť vyspávať celý tento rok. Najsilnejší hlas reprezentujúci menšinu zdravého rozumu v eurozóne, nemecká kancelárka Merkelová, totiž stráca popularitu. Stratila región nižného Saxonska a hoci má stále najvyššie preferencie (a vyššie ako pri voľbách v roku 2009), tieto majú klesajúci trajektóriu. Preto si bude kancelárka dávať viac pozor na to, čo hovorí a venovať sa viac domácim záležitostiam. A už o mesiac budú voľby v Taliansku, kde ak by sa nedostal do premiérskeho kresla Draghi, dôvera trhu môže byť narušená. No a to ešte nespomíname Francúzsko, ktoré naďalej trvá na tom, že tento rok bude rásť rýchlejšie ako Nemecko a na tom postavilo svoj plán znižovania dlhu, ktorému neverí ani MMF. Takže bude to ešte veselo a po období pokoja bude musieť prísť niečo, čo Brusel opäť prebudí. Pretože ten zatiaľ nemá v záujme riešiť akékoľvek problémy, podstatná je rétorika, image a tlak na väčšiu centralizáciu. Kríza je vždy príležitosť a preto by sme tento čas nemali premrhať.

Minulý týždeň výbornými dátami z Nemecka, ktoré pomohli euru zatvoriť na najvyšších úrovniach od novembra 2011 (teda prekonali sme minuloročné vrcholy). Odtiaľto to však opäť preberá USA a to vo veľkom – objednávky tovarov dlhodobej spotreby dnes, spotrebiteľská dôvera zajtra a stredu HDP, dáta z trhu práce a zasadanie FOMC. Bude sa na čo tešiť a sme úprimne zvedaví, dokedy vydrží bujará nálada na trhu. Keď je totiž dobre, zvyknú sa ignorovať problémy. Aktuálne totiž vidíme oslavu toho, že eurozóna sa dnes nerozpadne a USA dlhový strop odsunuli o niekoľko týždňov. Trochu málo na 5-ročné maximá na akciách a 5% od historických vrcholov S&P500.

Keď už sme pri amerických akciách, index S&P500 v piatok zatvoril nad úrovňou 1500 prvý krát od konca roka 2007, futures kontrakty ešte stále váhajú s prekonaním tejto úrovne. V piatok sme videli mierne sklamanie pri predaji nových domov, avšak realitný trh teraz určite nie je najväčším problémom USA, skôr naopak. Avšak ako sme už spomínali vyššie, čakajú nás veľmi dôležité dáta a akcie už šiesty deň po sebe rastú. Intradenne vidíme rastový kanál so suportom na úrovni 1492, nad ním výhľad rastový, rezistencia 1500. V prípade prelomenia úrovne 1492 nadol smerujeme k 1483.