Ropa. Rovnovážna cena a vplyv na banky v EÚ

Jednou z najdôležitejších tém na finančných trhoch je cena ropy. Energetický sektor trpí jej prepadom (pri krajinách ako je Rusko či OPEC sa to očakáva, ale netreba zabúdať, že USA sa stalo jedným z najväčších producentov ropy), centrálne banky majú hlavybolenie z nízkej inflácie a banky sa obávajú bankrotov. Okrem toho, krajiny ako Rusko a viacerí producenti OPEC sa chcú dohodnúť na zmrazení produkcie. Lenže vývoj cien ropy teraz nezávisí len na Rusku a OPEC. Kľúčové závažie, ktoré nastavuje rovnováhu, je produkcia USA. Tá rástla za posledné roky (do roku 2015) o milióny barelov a na vysokých úrovniach sa udržala aj napriek tomu, že cena ropy je už rok a pol významne nižšia, než bola pred letom 2014. Ak sa dohodne zmrazenie produkcie (čo nie je garantované), pri akej cene sa americkým producentom opäť oplatí investovať do produkcie? Práve tejto otázke sa budeme venovať, pričom v závere spomenieme aj prepojenie energetického sektoru na banky. To je nemenej dôležité prepojenie, pretože straty v energetike = vysoké riziko nesplácania úverov.

Robert Rapier z portálu oilprice.com napísal ešte v novembri 2015 zaujímavý príspevok, ktorý opisoval cyklus ropných producentov. Rozdelil ho do piatich fáz:

1. Fáza. Na spodku cyklu je na trhu prebytok ropy, ktorý tlačí ceny nadol. Investície klesajú, nízke ceny stimulujú dopyt.
2. Fáza. Dopyt rastie rýchlejšie ako ponuka, čím sa zhoršuje zásobovanie, ceny ropy začínajú stúpať.
3. Fáza. Rastúce ceny ropy znamenajú, že firmy začínajú zarábať peniaze a zvyšujú investície. Čím vyššie sú ceny a čím dlhšie zostanú vyššie, tým vyššie sú investície. Nové vrty začínajú zarábať, vznikajú nové firmy. Niektoré z týchto spoločností si požičajú veľa peňazí, čo je v poriadku až pokiaľ...
4. Fáza. Vysoké ceny obmedzujú dopyt po rope a to ešte stále pribúdajú nové vrty. Produkcia začína predbiehať dopyt.
5. Fáza. Ceny skolabujú a firmy obmedzujú investície. Vraciame sa do fázy 1, cyklus je kompletný.

Aktuálny cyklus na rope prebehol za posledných približne 15 rokov. Začal sa koncom 90. rokov, kedy ceny ropy oscilovali v pásme 20/30 USD za barel. Z dôvodu nízkych cien boli firmy veľmi konzervatívne čo sa týka investícií. To sa postupne menilo od roku 2002, kedy ceny ropy začínali postupne rásť, pretože dopyt začínal predbiehať ponuku. Vstupovali sme do fázy 2. Od roku 2005 do roku 2010 sme boli väčšinou vo fáze 3, kedy cena ropy postupne takmer zdvojnásobila svoju cenu. To hovoríme o priemernej ročnej cene ropy, ktorá išla z 56.60 USD z roku 2005 na takmer 100 USD v roku 2008. Absolútne ceny sa strojnásobili, keďže v roku 2008 sme videli cenu až na úrovni takmer 150 USD. Tu sa udiala zaujímavá vec. Začiatkom roka 2008, keď cena ropy mierila do výšin, dopyt po rope začal slabnúť. To už znamenalo, že vstupujeme do fázy 4. Lenže situácia sa rýchlo obrátila, pretože rozvíjajúce sa ekonomiky zvýšili dopyt po rope a tým vyrovnali hru. Pokračujúce ceny v okolí úrovne 100 USD však priťahovali na trh ďalšiu a ďalšiu produkciu ropy a prebytok produkcie opäť začal narastať v priebehu roka 2010. Cenu ropy držal hore slabý USD a geopolitické obavy. Lenže v polovici roka 2014 bol už previs produkcie tak veľký, že ani OPEC ho nevedel kontrolovať a vstúpili sme do fázy 5, ceny ropy skolabovali.

Hlavná otázka teraz znie, ak začne cena ropy rásť, kedy sa začnú vracať do hry americkí producenti? Pretože práve oni sú najflexibilnejší a najrýchlejšie reagujúci článok trhu. Najpravdepodobnejšia odpoveď je, že už v pásme 50 – 60 USD za barel, keďže pri týchto cenách ešte v roku 2005 dokázali firmy mať pozitívny CF z podnikania. Nasledujúce roky síce ceny ropy rástli, ale firmy videli zvyšujúce sa marže a každý cent z podnikania opäť investovali do novej produkcie. Takže CF z podnikania bol u energetických firiem (platí to hlavne pri veľkých integrovaných koncernoch a prieskumných a vrtných firmách) paradoxne nižší v čase vyšších cien. Práve vďaka osekaniu investícií sa začína ekonomika firiem zlepšovať. Natíska sa argument, že produkčné náklady môžu byť dnes vyššie a preto by dnes 50 - 60 USD za barel nemuselo stačiť. To by bola pravda, ale firmy sa vďaka skúsenostiam a experimentovaniu s vrtmi naučili robiť efektívnejšie a dokázali znížiť náklady samotného vŕtania a extrahovania znížiť. Napríklad firma Brigham Exploration z  37 USD na barel na necelých 12 USD v priebehu rokov 2006 - 2009. To ale samozrejme nie sú jediné náklady týchto firiem, je to však užitočný príklad.

Spomínaných 50 – 60 USD za barel ako rovnovážna úroveň je sektorový priemer a od firmy k firme sa to výrazne líši. Záleží to už len na tom, koľko ropy firma z vrtu vyťaží. Náklady sú totiž väčšinou fixné, zatiaľ čo úroveň produkcie variabilná. Pri vynaložení 5 mil. USD na vŕtanie a dokončenie vrtu sú náklady pri nájdení 100 000 barelov ropy približne 50 USD na barel, ale ak nájdete milión, tak každý barel vás stojí len 5 USD. Ceny ropy sú aktuálne oveľa nižšie, než je spomínané pásmo 50 – 60 USD za barel. Čo to znamená pre veriteľov?

Pokles cien ropy je vo vyspelých krajinách vnímaný ako dobrá vec. Tieto krajiny väčšinou ropu dovážajú a nižšie ceny palív im zlepšujú obchodnú bilanciu a reálny príjem firiem či domácností. Inak to ale pociťujú tí, či ropu ťažia a tí, čo im požičali. Ako to už v globálnej ekonomike býva, nehovoríme len o amerických bankách. Tie už v 4Q2015 odkladali mld. USD rezerv na straty z energetického sektora (napríklad Citigroup a JPMorgan Chase odložili 2 mld. USD). To pre prípad, že by sa cena ropy zdržala pri úrovni 30 USD po dlhšiu dobu.

O európskych bankách sa však veľmi nehovorí. Ich silný prepad v uplynulých týždňoch má svoje rácio. Témou diskusií však boli nemecké banky (Deutsche Bank) a talianske banky (rastúci zlý dlh). Lenže najväčšiu expozíciu voči energetickému majú francúzske banky. Bloomberg Inteligence odhaduje ich expozíciu na 100 mld. EUR. Credit Agricole, BNP Paribas, Societe Generale a Natixis sú medzi siedmimi najväčšími európskymi veriteľmi voči energetike. A medzi piatimi najväčšími veriteľmi v sektore baníctva. Niektoré európske banky ako Naxitix sa snažili situáciu zľahčovať a odkazovali na vlastné stresové testy. Lenže na rozdiel od svojich amerických kolegov ešte neodhadli, aké straty by mohli mať, ak cena ropy bude nízko po dlhšiu dobu. Pri zverejňovaní výsledkov majú firmy šancu o takýchto veciach hovoriť, investori chcú vedieť. Lenže napríklad BNP Paribas sa zmohla len na to, že povedala, že má približne 25.6 mld. expozície voči energetike. Neodhadla však, aký finančný vplyv to na ňu bude mať. Údajne je väčšina jej investícií v pásme investičného ratingu a má „dobrú vymožiteľnosť“. Trochu viac transparentnosti ponúkla ING, ktorá má expozíciu približne 29 mld. EUR voči energetickému sektoru. Firma si už odložila 3.8 mld. rezervu. Pripustila, že „časť“ jej portfólia je exponovaná voči poklesu cien ropy, hlavne firmy ktoré úvery založili odhadovanými nevyťaženými rezervoármi ropy a ťažobné firmy spolu s firmami, ktoré im zabezpečujú služby. Credit Suisse zverejnila, že má expozíciu približne 9 mld. USD voči energetike, väčšina sa týka ťažiarov. Nezverejnila však, či sa chystá odložiť si nejaké rezervy na straty. Deutsche Bank ani nezverejnila svoju expozíciu voči energetike. Povedala len, že nie je príliš exponovaná voči tomuto sektoru. Tu sa žiada dodať, že čím menej transparentnosti, tým väčšie riziko negatívnych prekvapení v budúcnosti. Nehovoríme pritom o malých bankách. BNP Paribas je druhá najväčšia európska banka (podľa aktív), Credit Agricole je tretia, Deutsche Bank je štvrtá a Societe Generale šiesta. Manažment týchto (a pravdepodobne aj ďalších) bánk teraz pravdepodobne veľmi drží palce OPEC, aby sa im podarilo trh s ropou zastabilizovať.

Zdroj: oilprice.com, Bloomberg