Európa, migranti a sýrska vojna

Európa vymiera. Európa je jediným kontinentom, na ktorom sa v roku 2050 očakáva pokles populácie. Také Nemecko má stratiť až 10 miliónov obyvateľov. Hrozivo však vyznieva odhad, že pomer dôchodcov k pracujúcim dosiahne 59% zo súčasných 36% (najhoršie v tejto štatistike vychádza Slovensko s pomerom viac ako 70%). Momentálne nastavený priebežne financovaný sociálny systém to nezvládne. Aj to je dôvod, prečo sa Berlín nezdráha prijímať migrantov.

Zmeny nastanú aj v rámci populácie, keď počet kresťanov poklesne z troch štvrtín na dve tretiny, pričom moslimovia budú tvoriť 10% populácie Európy. Oveľa dôležitejšie však je, aby sa migranti zapojili do tvorby pracovných miest. Politici dúfajú, že dynamika tvorby pracovných miest sa bude vyvíjať podobne ako v USA, kde väčšinu súčasných novovytvorených pozícií tvoria ľudia narodení mimo USA. Bude však veľmi ťažké túto dynamiku nasledovať, keďže väčšina migrantov ide do USA za prácou, čo sa o Európe tvrdiť nedá. Dôsledky najväčšej migrácie od čias druhej svetovej vojny budeme ešte len hodnotiť.

No napriek tomu nám Brusel s istotou diktuje, čo máme robiť. Podľa prezidenta Európskej komisie Junckera máme byť hrdí na to, že žijeme na ostrove nádeje. A s touto hrdosťou sa má viazať povinnosť prijímať migrantov podľa naplánovaných kvót. Je zvláštne počuť takéto moralizovanie od človeka, ktorý sa preslávil výrokom „keď je zle, treba klamať“. Nech má ktokoľvek pocit, že niečo je správne a morálne, pokiaľ druhého núti robiť veci proti jeho vôli, toto správanie je vo svojej podstate amorálne. A tento istý princíp, ktorý Brusel aplikoval už v prípade záchrany Grécka, aplikuje opäť a s novou vervou, potlačujúc najvyššiu morálnu hodnotu – slobodu, do úzadia.

Levant, alebo širšia Sýria, bola ešte pred pár desaťročiami pokojná krajina, ktorej dominovali kupci a obchodníci rôznych náboženstiev a vyznaní. Sýria však takmer nikdy za posledné tisícročia nebola slobodná. Krajina sa stala ľahkou korisťou silných susedov, od Peržanov až po Turkov. A práve mocenské vojny ničia krajinu aj v súčasnosti. Na politickom fronte prebieha boj medzi Tureckom, Iránom a Saudskou Arábiou o získanie pozície regionálnej veľmoci. Na náboženskom fronte prebieha súboj medzi umiernenými sunnitmi, šiítmi a radikálnymi islamistami. A na ekonomickom fronte vidíme súboj medzi Ruskom a Katarom o zaistenie svojho vplyvu na európskom trhu.

Pre budúcnosť ruskej energetiky je Sýria kľúčová. S pádom Asada a vznikom pravdepodobne sunnitskej vlády sa opäť otvorí možnosť vybudovania potrubia medzi krajinami zálivu a Tureckom. To zníži závislosť Turecka a Európy na ruských energiách. Rusko stratí po Ukrajine páky ovplyvňovať ďalší kľúčový región. A to je dôvod, prečo je udržanie sýrskeho režimu pre Rusko prioritou. Dostávame sa do situácie, keď USA, Francúzsko, Turecko aj Rusko, všetci bojujú proti ISIL, no v konečnom dôsledku bojujú iba za svoje vlastné ciele.

Vojna v Sýrii trvá už 4 roky, no vstupom Ruska sa nezávideniahodná pozícia Asada výrazne zlepšila. Zdá sa, že vojna môže trvať ďalšie štyri roky. A nemusí skončiť iba rozvratom Sýrie. Boj Erdogana proti Kurdom či zálivových štátov v Jemene proti vzmáhajúcim sa šiítom ukazuje, že celý región leží na sude s pušným prachom. Ak cena ropy ostane naďalej nízka a nebodaj príde neúrodný rok a ceny potravín začnú rásť, môže sa objaviť nová arabská jar s nedozernými následkami.

K destabilizácii Blízkeho východu a severnej Afriky výrazne prispela nekoncepčná európska zahraničná politika. Hrať sa na ostrov záchrany je pekné, no ak vybuchne celý Blízky východ, pred dverami Európy budú stáť desiatky miliónov skutočných utečencov. Ak sa to stane, s akým plánom príde Juncker potom?