Koniec ďalšieho diktátora

Hoci dnešok a ďalšie dni sa budú niesť v záplave dôležitých dát (zasadanie centrálnych bánk ECB, BoE, BoJ, BoC, ďalej americký trh práce, HDP eurozóny...), včerajšia správa o smrti venezuelského diktátora Huga Chávesa pripomenula, že tvár sveta sa postupne mení. Kým „rozvinutý svet“ zaplavuje svoje média a hlavy voličov správami o všetkých možných krízach (finančná, ekonomická, dlhová) a hlavne bojovníkmi proti kríze, v rozvojovom svete je „veselo“. Režimy vznikajú a padajú. Arabská jar priniesla koniec skorumpovaných diktátorov podporovaných Západom a na ich miesto prichádzajú islamskí diktátori. Toto sa udialo v Egypte a niečo podobné sa deje alebo udeje aj v Líbyi či Sýrii. Epizóda s Mali (pokus o prevrat na severe krajiny) ukazuje, že ani subsaharská Afrika nie je stabilná a presúvajú sa sem militanti z Afganistanu či Líbye, aby si uzurpovali moc od slabých vlád (ta malijská bola napríklad sponzorovaná Francúzskom, ktorého kolóniou Mali do 60. rokov aj bolo). Mali sa v určitých veciach podobá na Sýriu. Doteraz tam bol skorumpovaný a slabý prezident podporovaný Francúzmi. Tuarégovia si chceli na severe štátu založiť vlastný štát, nedostali podporu ani od okolitých krajín, nie to ešte od ostatných štátov. Každopádne existujú tu aj ďalšie arabské sily, od militatných džihádistov z Líbye (bývalí spojenci Kaddáfiho), ktorí krompáčom rozbíjajú pamiatky UNESCO - lebo „boh je veľký“, po umiernenejších moslimov – pričom všetky tieto sa vedia spojiť proti francúzskej intervencii (Francúzsku trvalo „len“ rok, kým pochopilo, že musí zasiahnuť), avšak navzájom to nemajú vyjasnené, že ako si chcú v tejto krajine vládnuť. A dokonca proti sebe bojujú. Podobne to je v Sýrii, ktorá už tiež zmizla z headlinov, avšak situácia vôbec nie je vyriešená. Proti diktátorovi Asadovi bojuje široká koalícia síl, ktorá sa skladá z ľudí, ktorí chcú demokraciu, potom sú takí, čo chcú „moslimskú“ formu demokracie a sú tam aj takí, ktorý chcú zaviesť islamské právo Šaríju a strieľať každého, komu sa to nepáči. Všetci sa zhodnú, že Assad musí preč. A on preč pôjde. Ale potom ostane mocenské vákuum a to je príležitosť pre kadekoho. Hlavne pre toho, kto je pripravený. Tuarégovia si nacvičovali prevrat v Mali ešte v časoch, kedy sme tu eurozóne verili, že ECB je nezávislý strážca menovej stability a že eurozóna funguje.

Niečo podobné, hoci možno nie tak dramatické hrozí aj vo Venezuele. Hugo Chavez sa pred 20-imi rokmi pokúsil o vojenský prevrat proti prezidentovi Perezovi. Nevyšlo a vo väzení pobudol dva roky. Už o šesť rokov po prvom pokuse o prevrat vyhral voľby a odvtedy vládol. Stal sa vzorom pre viaceré juhoamerické socialistické vlády. Kým nevyhral voľby v roku 1998, ľavica mala v Južnej Amerike problém. Po jeho víťazstve začali Chavezom inšpirovaní ľavičiari vyhrávať voľby v Brazílii, Argentíne, Uruguaji, Paraguaji, Ekvádore, Peru. On sám bol inšpirovaný ďalším „veľkým vodcom“, kubánskym vodcom Fidelom Castrom. Jeho rétorika bola výrazne protiamerická, napriek tomu, že do kapitalistického USA exportuje 40% svojich exportov, do Číny len 10%. Odvrátená stránka revolúcie sa samozrejme spája aj s domácim naftovým priemyslom. Chávez vyhral voľby v roku 1998, v tom čase vyvrcholila domáca produkcia. Pri moci bol 14 rokov, produkcia klesla o tretinu. Ropa sa používa ako nástroj podpory pre socialistických kamarátov v okolitých krajinách (predávaná pod cenu) a samozrejme na utíšenie prípadných domácich nepokojov. Aby bolo všetko v poriadku, do naftárskeho priemyslu vstúpil štát, hlavne po protestoch zamestnancov, ktorým sa nepáčilo, že sa im do remesla starajú štátni úradníci. Nakoniec Chavez znárodnil celý sektor (ktorý tvorí 18% HDP a 95% exportov krajiny) a vynútil si, že v každom projekte v krajine musí mať štátna PdSVA aspoň 60% podiel. Niektoré firmy súhlasili (Chevron, Shell), iné boli vyhodené (Total, Eni). Zastavenie kapitálových tokov, inflácia takmer 30% v roku 2010 už patrí k socialistickému folklóru. Každopádne, ekonomika Venezuely vďaka vysokým cenám ropy nie je úplne rozvrátená.

Teraz sa do 30 dní budú konať nové voľby a nepôjde len o regionálnu záležitosť, ale o Venezuelu sa opäť budú starať aj veľké mocnosti, ktoré sa budú pretekať, kto bude väčší kamarát. Chavez v októbri 2012 vyhral aj svoje tretie prezidentské voľby (predĺžil si mandát na 7 rokov), jeho hlavným protivníkom bol 40-ročný Henrique Capriles Rakonski, politik a právnik, svojho času najmladší poslanec parlamentu. Ten sa pred časom prezentoval pomerne rozumnými nápadmi, že Venezuela by mala obmedziť dotovaný export ropy na Kubu a Nikaraguu a obmedziť svoje kontakty s Iránom. Ak by sa dostal do čela krajiny, mohlo by to znamenať pozitívnu zmenu smerovania krajiny.

Trh na správy o konci Chaveza veľmi nereagoval, mierne rástla ropa Brent. Zaujímavejší bude vývoj počas volieb. Dnešné obchodovanie sa nesie v znamení pokračovania rastu akcií (po včerajších dobrých dátach prieskumov PMI a ISM nevýrobného sektora Nemecka a USA). Dnešným hlavným headlinom budú dáta ADP, kde sa čaká o niečo slabší výsledok ako v januári. Dá sa očakávať, že slabšie výsledky pomôžu drahým kovom a oslabia akcie, silnejšie naopak.

Americké akcie obchodujú pred dátami na nových maximách, hoci by sa hodila korekcia ziskov, kým sme nad 1536, o korekcii nemôže byť ani reči. Kým sme nad 1520 je krátkodobý výhľad rastový, rezistencia na 1547.