Eurozóne je lepšie pripravená čeliť spomaleniu. Bude to však stačiť?

Dnešný komentár pre tlač HN:

Maratón znižovania prognóz ekonomického rastu pre eurozónu pokračuje. V uplynulom týždni sa pridala Európska Komisia, ktorá najnovšie očakáva v roku 2019 rast ekonomiky na úrovni 1,1%, najpomalší od roku 2013. Ešte na jeseň minulého roka pritom počítala s rastom o 1,7%.

Hlavným dôvodom je zhoršenie externého prostredia – obchodná vojna s USA a domáce obmedzovanie tieňového bankovníctva prudko spomalili rast čínskych importov; prepad mien viacerých rozvíjajúcich sa ekonomík im zase výrazne predražil importy z eurozóny a tie tak prudko klesli (eurozóny sa najviac dotkol pokles dopytu z Turecka a Ruska) a v neposlednom rade klesali aj exporty do Británie, čo ide vo veľkej miere na vrub BrExitu. Slabšie exporty, obavy o eskaláciu obchodných vojen (napr. čo sa týka amerických ciel na európske automobily) spolu s výpredajmi na finančných trhoch poslali nadol dôveru v podnikovej sfére, čo sa premietlo do pomalšieho rastu investícií a čiastočne aj spotreby.

Sú teda obavy o recesiu na mieste?

Vylúčiť sa nedá nič, avšak k recesii je nutná jedna vec – zásadné zhoršenie situácie na trhu práce, ktoré by výraznejšie poslalo nahor mieru nezamestnanosti a roztočilo tak špirálu pokles spotreby domácností -> pokles tržieb -> rast nezamestnanosti -> nižšia spotreba… A to sa zatiaľ nedeje. Práve naopak, podľa januárového prieskumu Európskej Komisie hlási 16% firiem vo výrobnom sektore a 18% v sektore služieb nedostatok pracovníkov ako hlavný faktor obmedzujúci rast produkcie, čo sú stále jedny z najvyšších úrovní v histórii. Spotrebitelia zatiaľ taktiež vnímajú ekonomickú situáciu negatívne, spotrebiteľská dôvera je aj napriek miernemu poklesu v posledných mesiacoch na nadpriemerných úrovniach, čo znamená že domácnosti neplánujú výraznejšie obmedzovať nákupy.

Mimo trhu práce sú tu aj ďalšie faktory, ktoré prispievajú k vyššej odolnosti ekonomiky eurozóny:

Po prvé, eurozóna je na spomalenie ďaleko lepšie pripravená ako v minulosti. Celkový deficit eurozóny pre rok 2018 sa odhaduje na úrovni 0,6%, čo je najmenej od roku 2000, a v medzinárodnom porovnaní je to mimoriadne nízke číslo. Takmer polovica krajín eurozóny je dokonca v rozpočtovom prebytku a väčšina krajín má fiškálnu kapacitu podporiť ekonomiku (napr. investíciami do podvyživenej infraštruktúry) bez toho, aby dlh k HDP rástol. Podstatne lepšie je na tom aj bankový sektor, ktorý má okrem silnej podpory ECB aj ďaleko vyššie kapitálové vankúše ako pred finančnou či dlhovou krízou (kedy úverovanie zamrzlo) a podľa posledných prieskumov je ochotný ďalej poskytovať úvery za výhodných podmienok, aj napriek spomaľujúcej ekonomike.

Po druhé, kým finančnej aj dlhovej kríze predchádzal prudký rast celkového zadlženia ekonomiky  aktuálne je trend opačný. Za tri roky pred finančnou krízou vrástol dlh súkromnej nefinančnej sféry v eurozóne k HDP o zhruba 15 percentuálnych bodov a za tri roky pred dlhovou krízou vzrástol dlh verejnej sféry k HDP až o zhruba 20 percentuálnych bodov. Za posledné tri roky naopak klesol verejný dlh k HDP o viac ako 6 a súkromný o viac ako 8 percentuálnych bodov. Ekonomika eurozóny teda v posledných rokoch rozhodne nerástla na dlh, čiže jej rast stál na pevnejších nohách.

Po tretie, hoci je to kontroverzná téma, ale taký je svet v ktorom žijeme, ECB podporuje ekonomiku podstatne viac ako to bolo pred minulými recesiami: a) zaplavila finančný systém obrovským balíkom peňazí, aby banky nemali problém refinancovať svoje záväzky; b) zaviedla podmienenú garanciu verejného dlhu (to bol ten krok, ktorý ukončil dlhovú krízu); c) drží úrokové sadzby na extrémne nízkych úrovniach, aby stimulovala úverovú aktivitu. A keďže sa jadrová inflácia stále drží hlboko pod dvoma percentami, bez akýchkoľvek náznakov zrýchlenia, tak v dohľadnej dobe nebude nútená na svojej politike niečo meniť.

V neposlednom rade netreba zabúdať ani na silnú americkú ekonomiku, ktorá pokiaľ naplní prognózy a bude pokračovať v solídnom raste, tak bude pre globálnu ekonomiku oporou. Predpoklady má na to dobré – od silného trhu práce, cez Trumpove fiškálne stimuly (tie síce idú na úkor dlhu, problém to však môže byť až v ďalekej budúcnosti), až po obnovenú podporu centrálnej banky FED, ktorá ohlásila zastavenie zvyšovania úrokových sadzieb. Týmto krokom navyše upokojila finančné trhy, ktoré pokiaľ ostanú pokojné aj naďalej, tak môžu pomôcť prinavrátiť dôveru do globálnej podnikovej sféry.

Samozrejme, ani tento silnejší „vankúš“ nemusí byť dostatočný voči recesii. A to v situácii, kedy by sa naraz zhmotnilo viacero rizikových faktorov. Tým najhlavnejším ostávajú obchodné vojny, ktoré sa môžu odohrávať na viacerých frontoch: a) ďalšie kolo/kolá ciel medzi USA a Čínou, ktoré by ešte viac poškodili ekonomiku Číny a ďalšie na ňu nadviazané ekonomiky; b) americké clá na európske automobily; c) sabotovanie Svetovej obchodnej organizácie a tým pádom aj celého svetového obchodného poriadku zo strany USA.

Mimo obchodných vojen sú tu však aj ďalšie riziká pre eurozónu – od tvrdého BrExitu, cez taliansky verejný dlh v kombinácii s nízkou ochotou ďalej konsolidovať a slabou ekonomikou, výraznejšie spomalenie americkej ekonomiky kvôli externému prostrediu a vyššiemu úročeniu, štrukturálne problémy v čínskej ekonomike, až po také, o ktorých ešte nevieme. Pri čínskej ekonomike sa trochu pristavím, pretože toto riziko sa podceňuje. Čína nemôže donekonečna rásť budovaním infraštruktúry a panelákov a skôr či neskôr sa bude musieť preorientovať na spotrebu, čo bude znamenať nižší ale udržateľnejší rast. A tento moment sa nezávratne blíži, pretože v posledných rokoch domáce investície generujú viac dlhu ako úžitku.

Pravdepodobnosť, že sa v roku 2019 zhmotní veľká časť týchto rizík, nie je veľká. Ale nedá sa úplne vylú