Eurozóna na ceste z krízy... do krízy

Akciové indexy v US včera zaznamenali tretí deň prírastkov v rade za sebou. V raste pomohli stabilné výnosy na US dlhopisoch ako aj pokles výnosov na dlhopisoch Portugalska, čo indikuje pokles obáv o túto južanskú krajinu. Optimizmus z piatkových dát z trhu práce sa tiež postaral o rast. Včerajší akciový kokteil: Dow Jones +0,59%, SP500 +0,53%, Nasdaq Composite +0,16%.

Zdá sa, že obavy o Portugalsko ustupujú. Aktuálna vláda sa pravdepodobne udrží pri moci a zatiaľ nie je vidieť v krajine ani nárast radikálnych hnutí, ktoré by chceli situáciu riešiť napríklad odchodom z eurozóny.

Môžeme ale povedať, že situácia v eurozóne je vyriešená? Podľa európskych ekonómov banky JP Morgan je kríza približne z polovice za nami. Na situáciu sa pozerajú zo šiestich hľadísk: deleveraging vlád, zvyšovanie konkurencieschopnosti, deleveraging domácností, deleveraging bánk, štrukturálne reformy a politická reforma na národnej úrovni.

Kríza sa najmarkantjenšie prejavila pri dlhoch štátov. V tejto oblasti je eurozóna podľa analytikov približne na polceste k optimálnemu stavu definovanému ako štrukturálnemu deficitu rozpočtu nie vyššiemu ako 0,5% HDP a takom primárnom deficite rozpočtu, aby garantoval dosiahnutie dlhového pomeru na úrovni 60% za 20 rokov. Najlepšie v tejto oblasti je na tom Nemecko nasledované Luxemburskom a Estónskom. Žiadne iné krajiny obe podmienky neplnia. Nasleduje Rakúsko a Fínsko, teda krajiny, ktoré aspoň plnia podmienky fiškálneho paktu. Naopak najhoršie čísla vykazuje Holandsko, Belgicko a Fínsko, teda krajiny jadra. Celkovo je teda eurozóna za pomyselnou polovicou nutnej úpravy. Analytici ale očakávajú, že nutné škrty už nebudú až také veľké a ekonomický rast v eurozóne, aj keď bude stále obmedzený uťahovaním opaskov, by mohol byť vyšší.

Druhá úprava sa týka konkurencieschopnosti. Veľa krajín takmer úplne dosiahla nutnú úpravu. Vo výrobnom sektore sú voči situácii z roku 2010 konkurencieschopné všetky krajiny okrem Talianska. Pri pohľade na mzdové náklady celej ekonomiky je čiernou ovcou opäť Taliansko nasledované Francúzskom. Pri odstraňovaní nerovnováhy zahraničného obchodu v podobe veľkých deficitov bežného účtu platobnej bilancie vidíme zlepšenie všade okrem Francúzska, no pozor na to, že pokles deficitov je pravdepodobne výsledkom len poklesu domáceho dopytu a nie rastom exportu. Silný rast exportu od 1Q 2007 totiž vidíme len pri Španielsku a Írsku.

Cesta deleveragingu domácností je v eurozóne rôzna, pretože v EMU nebola bublina vo všetkých krajinách. Realitný trh bublal hlavne v Španielsku a Írsku. Kým v roku 2007 bol dlh domácností v Španielsku 131% HDP oproti 77% v roku 2002, v eurozóne vzrástol za rovnaké obdobie z 75% na 95%. Stanoviť, kde je rovnovážna úroveň pre dlh španielskych domácností je pomerne komplikované, no rozumnou úrovňou podľa banky je hladina 100%. K nej sa zatiaľ dlhový pomer priblížil asi len zo štvrtiny, takže potrebná úprava je stále len v začiatkoch.

Stanoviť úroveň dosiahnutej úpravy je rovnako veľmi komplikované aj pri pohľade na úpravu bánk. Pákový efekt klesol hlavne vďaka získavaniu kapitálu vo všetkých národných bankových sektoroch, no tempo úpravy je rôzne. Pákový efekt bánk eurozóny poklesol z 18,6 v roku 2008 na aktuálnu úroveň 14. To znamená, že v tejto oblasti bola uskutočnená pomerne slušná úprava. Samozrejme, nezabúdajme na to, že o rekapitalizáciu bánk sa postarali štáty, ktorých oddlženie aj vďaka tomu zaostáva za plánom.

Piata úprava sa týka štrukturálnych reforiem. Sledovanie tejto položky je veľmi komplikované. Analytici sa rozhodli situáciu sledovať na základe troch parametrov. Prvým je pracovný trh, aby sa tam ukázali možné nerovnováhy ekonomiky. Druhý parameter sa týka kvantitatívnych indikátorov ekonomického prostredia. V tejto oblasti si banka pomohla externými zdrojmi (Fraser Institute, OECD a Svetová banka.) Nakoniec sa pozreli na hodnotenie situácie samotnými podnikateľmi. Výsledkom je tabuľka, ktorej výsledky asi neprekvapia. Najprv jadro následne periféria. Zaujalo ale Írsko na druhom mieste, pravdepodobne vďaka výbornej daňovej politike.

Na to, aké úpravy je potrebné urobiť, je jasná odpoveď. Znížiť byrokraciu a odstrániť štrukturálne nerovnováhy hlavne na pracovnom trhu. Následne by sa spomínané štatistiky periférie mohli zlepšiť. Hodnotiť túto oblasť je veľmi ťažké, pretože výsledky reforiem sa dostavia až po rokoch a tak isto aj dáta použitých prieskumov sledujú napríklad rok 2010 a to aj napriek tomu, že ide o posledné dáta. Jedno je ale jasné, že krajiny, hlavne Taliansko, sa snažia.

Pri politickej reforme analytici zohľadňujú hlavne perifériu. Tá má totiž demokraciu vybudovanú na pozostatok predchádzajúcich diktátorských režimov, čo situáciu komplikuje. V Portugalsku je vláda výrazne obmedzená ústavou, Španielsko má zas problém s až príliš nezávislými regiónmi a Taliansko a Grécko s rastom populistických strán. Z týchto oblastí prišlo k riešeniu len v Španielsku, kde bola obmedzená moc regiónov. Inde ale nenastala žiadna zmena, takže proces politickej úpravy je len na úplnom začiatku.

Z celkového pohľadu sa zdá, že eurozóna je na dobrej ceste dostať sa z aktuálnej krízy. Stále ale nie je na ceste, ktorá by zabránila tomu, aby sa takáto kríza zopakovala. Oblasť manažmentu krízy ako takej je naďalej len v štádiu plánov (spoločný dohľad nad bankami, rekapitalizácia bánk, sledovanie makroekonomických nerovnováh) a stále chýba alternatíva k aktuálnemu stavu „každý si rieši svoje problémy“.