Rozhovor: O záchrane dvoch talianskych bánk

Bol som v HN TV na rozhovore o talianskych bankách.

Mal som k tomu celkom zaujímavú prípravu, pripájam ju nižšie:

Prečo taliani potrebovali súhlas EK k prijatiu ozdravných opatrení?

Celé sa to udialo takto. Tieto dve menšie banky (Banco Popolare di Vicenza a Banca Veneto) boli európskymi regulátormi viacnásobne vyzvané, aby si doplnili kapitál, keďže nespĺňali pravidlá kapitálovej primeranosti. Keďže o ich akcie nebol záujem a nedokázali nájsť investora, tak Rezolučná rada minulý piatok vyhlásila, že tieto banky sú insolventné a prestane im poskytovať likviditu, teda požičiavať peniaze. Vzhľadom na to, že podľa tejto rady neboli pre európsky finančný systém dôležité, tak nebolo potrebné využiť európsky mechanizmus na sanácie bánk, pri ktorom musia prispievať aj veritelia, a majú prejsť likvidáciou podľa talianského práva.

Hoci na európskej úrovni tieto banky neboli systémovo dôležité, tak pre Taliansko boli. A tak Taliansko namiesto toho, aby ich poslalo do bankrotu, požiadalo EK o povolenie bankám pomôcť. Sú tu určité pravidlá o férovej hospodárskej súťaži, štáty len tak nemôžu dotovať súkromné firmy, a tak na to potrebovali nejaké povolenie. Odôvodnenie bolo také, že ich bankrotom by sa ohrozila ekonomická situácia v regióne Veneto. A to z toho dôvodu, že talianske banky mali vo zvyku predávať ľuďom bankové dlhopisy namiesto terminovaných vkladov a tieto dlhopisy nespadajú pod garanciu, tak by prišli o peniaze bežní ľudia. EK považovala tieto pravidlá za odôvodnené a tak túto pomoc povolila.

Aký je mechanizmus ozdravných opatrení?

Intesa, ktorá je matka našej VUB banky, kúpi tieto dve banky za jedno euro. Talianska vláda jej dá 4,8 mld. eur, aby jej po tejto transakcii neklesol ukazovateľ kapitálovej primeranosti. Navyše jej poskytne garanciu 12 mld. eur pre prípadné straty z nebonitných úverov, ktoré tieto banky majú vo svojich knihách. Očakáva sa, že tieto straty budú podstatne nižšie, ako 12 mld., čo znamená, že štát by to malo vyjsť na menej ako 17 mld. eur, o ktorých sa hovorí. Vyzerá to byť výhodný deal, akcie Intesy vzrástli od začiatku týždňa o 7,5 pct. (pričom Taliansky akciový index rástol o jedno percento). Touto fúziou sa navyše pre Intesu vytvára priestor pre úspory, taliani sú v EÚ po Španieloch druhí v počte pobočiek na hlavu. Na 100 tis. ľudí ich majú 50, u nás je to 28. A tieto predmetné banky ich mali ešte viac.

Koľko stála záchrana bánk doteraz?

Taliansko svoje banky počas krízy absolútne neriešilo. Len problém odsúvalo. Možno mu to ušetrilo nejaké peniaze, bankový systém je však zaplavený nebonitnými úvermi, aktuálne spadá 20% z objemu úverov do kategórie nebonitných. A to je jeden z dôvodov, prečo sa Taliansku ekonomicky aktuálne nedarí – takýto vysoký objem nebonitných úverov obmedzuje schopnosť bánk požičiavať. Trpí tým predovšetkým podniková sféra, ktorá má problém dostať sa k úverom.

Do minulého roka to bolo 8 mld. Na prelome roka sa riešila banka Monte Dei Paschi di Siena, do ktorej mal štát naliať 6,6 mld. EUR. Neviem presne, či už táto transakcia prebehla. A teraz sa hovorí spolu s garanciami o sume niečo cez 17 mld. Dohromady to teda dáva niečo vyše 30 mld. eur. V porovnaní s Talianskym HDP je to zhruba 2% HDP. Napríklad Írsko do svojich bánk nalialo tretinu HDP, Grécko a Cyprus zhruba pätinu. Ešte aj pri Nemecku či Rakúsku sa bavíme o vyššej sume.

Prečo sú talianske banky v problémoch?

Talianska banková story je úplne iná ako vo zvyšku Európy. Kým IE, ES banky ťahali nadol hypotéky, GR, CY štátne dlhy, tak v Taliansku je to dlhodobá ekonomická stagnácia. Problémové sú predovšetkým podnikateľské úvery, ktoré banky rozdávali s tým, že ekonomika bude rásť. Ona však bohužiaľ takmer 20 rokov nerastie a týmpádom majú podnikatelia problém zarobiť na ich splácanie. Už pred krízou bol objem nesplatených úverov v ITA neobvykle vysoký (nad 6 pct), a kríza to ešte viac skomplikovala.

Po druhé je to nefunkčné súdnictvo. Úver je klasifikovaný ako nebonitný, kým súd nerozhodne o bankrote. A v Taliansku trvá v priemere takéto rozhodnutie súdu 7,5 roka, čím sa predlžuje doba vysporadúvania.

Ono to aktuálne nevyzerá, že by sa mala situácia výraznejšie zlepšiť. Možnože Taliansko bude rásť o niečo rýchlejším tempom, ale dôvody prečo nerastie ostávajú. Politický systém bráni výraznejším reformám. Taliansku ekonomiku ťaží množstvo neproduktívnych štátnych podnikov, v ktorých sa topia peniaze, nefunkčné súdnictvo, vysoká administratíva, málo flexibilný trh práce .

Čo bude ďalej?

Pokiaľ nebude Talianska ekonomika rásť, tak je možné očakávať, že pomalým tempom budú pribúdať nebonitné úvery. Veľké banky sú v pohode, Unicredit nedávno bez problémov vydal akcie v objeme 13 mld. eur, keby bol v problémoch, tak sa mu to nepodarí, čiže tu by som to nejako neriešil. Keď tak, tak sa do problémov budú dostávať malé regionálne banky, a to ešte menšie ako tieto o ktorých je dnes reč. A modus operandi je už stanovený – Európsky dohľad dá ruky preč, že sa nejedná o dôležité banky, Taliansko požiada o výnimku a EK mu ju dá a Taliansko do nich naleje peniaze.

Aktuálne je v tom rekapitalizačnom fonde 20 mld. eur. Tie sa zrejme aktuálnymi transakciami vyčerajú, resp. väčšina, závisieť bude od toho, koľko z tých garancií pre Intesu sa využije. Je teda reálne, že ešte budú Taliani musieť navýšiť tento záchranný fond. Ale bavíme sa o desiatkach mld. eur. Možno bude treba max 20-30 mld. eur, čo sú oproti tomu, aké peniaze išli na banky inde drobné a Taliansko by nemalo mať  problém si požičať, keď ECB garantuje jeho dlh.

Je tento postup správny?

Z môjho pohľadu najväčším problémom tohto celého riešenia je obchádzanie pravidiel bankovej únie. Tie hovoria, že na záchrane bánk by sa mali spolupodieľať aj nadriadení veritelia. A Taliani stále dostávajú výnimku. Pri záchrane Monte Dei Paschi využili preventívnu rekapitalizáciu, teraz využili to, že banky nie sú systémovo dôležité. Tieto pravidlá majú dva účely – 1) šetriť verejné zdroje. 2) a to je väčší problém – vrátiť disciplínu na trhy. Pretože počas finančnej aj dlhovej krízy sa stala investícia do nadriadeneného bankového dlhu takmer bezrizikovou. Keď bola banka v problémoch, tak dostala úver od ECB a keď bola vo veľkých problémoch, tak do nej nalial peniaze štát. O peniaze prišli akcionári, ale nie veritelia. A týmpádom nefungoval tlak na zodpovednejšie hospodárenie, keďže veritelia by si za vyššie riziko pýtali vyššie úroky a nútili by tým banky aby si dávali pozor komu požičiavajú. A zatiaľ mám dojem, že z týchto pravidiel bolo poskytnutých viac výnimiek, ako bola ich normálna aplikácia.

Áno, Taliani majú špecifický problém – nadriadené dlhopisy sa zrejme nemorálne predávali bežným ľuďom ako ekvivalent vkladov. Ale to sa dá riešiť inak, napr. tak, že by prebehol normálne proces ozdravenia podľa pravidiel, teda by o peniaze prišli aj nadriadení veritelia. Ale bežní ľudia by boli kompenzovaní, ako u nás pri váhostave, a tí, čo vedeli do čoho idú pri platili plné náklady. To, že európska komisia a bankový regulátor pripúšťa takéto riešenie, aké bolo prijaté, tak tým robí z bankovej únie trhací kalendár. Niečo ako sú pravidlá na dlhy a deficity, ktorých dodržiavanie je skôr dobrovoľné ako povinné.

Napríklad, niečo podobné sa udialo začiatkom mesiaca v Španielsku. ECB povedala, že odpojí od likvidity Banco Popular. Tú následne prebrala Banco Santander, a to bez toho, aby jej štát dal čo i len jedno euro. Dokonca Santander vydal pre financovanie tejto transakcie vydal nové akcie v objeme 7 mld. eur. Ja sa pýtam, že prečo to tak nemohlo byť v Taliansku? Nuž, politické záujmy vyhrali nad zdravým rozumom. A toto je celý problém bankovej únie, teda jej rezolučného piliera, ktorý má riešiť čo s problémovými bankami.

Čo to bude znamenať pre Slovensko?

Toto nie je slovenský problém. Naše banky sú silno kapitálovo vybavené, a keď sa bavíme o Intese ako matke VÚB, tak to vyzerá, že tá na tom celom ešte aj zarobí. Keď sa nás to nejako má dotknúť, tak skrz z toho pohľadu, že nemôžeme očakávať, že banková únia bude fungovať normálne, keď sa v nej udeľujú samé výnimky, čo bude zrejme tlmiť efektivitu bankového sektora v eurozóne, a to predovšetkým v periférii EÚ.

Doplnkové otázky

Nebude potrebné do talianskych bánk naliať viac, hovorí sa o nesplatených úveroch v objeme viac ako 300 mld. eur.?

Toto číslo je zavádzajúce. Áno, banky majú v súvahách nebonitné úvery v objeme viac ako 300 mld. eur, ide však o to, že banky majú voči 80% z nich odložené rezervy. Ako som už spomínal, tak nebonitný je úver dovtedy, kým sú nerozhodne o bankrote. Čiže pri väčšine z nich sa čaká na rozhodnutie súdu. Banky sa ich pred rozhodnutím súdu môžu zbaviť len tým, že ich predajú. A pre takýto typ aktíva v EÚ neexistuje nejaký veľký trh. ECB hovorí o tom, že by sa mal nejaký vytvoriť, ale tieto veci v Európe trvajú?

Nehrozí v krajine realitná bublina? Taliansko je jedno z posledných miest na svete, kde by človek hľadal realitnú bublinu. Taliani si radšej kúpia drahé topánky a oblek a budú bývať u mamičky. ITA má dlh k HDP na úrovni 42%, čo je skutočné nízke číslo. U nás je to okolo 39% a to ešte veľká časť ľudí býva v nehnuteľnostiach, ktoré odkupovali po páde socializmu za zlomok trhovej hodnoty, takže to bude rásť ďalej a ten strop bude u nás ďaleko vyšší.