Bublina bez mena

Prepad na US akciovo trhu včera pokračoval. Intradenne sa index SP500 obchodoval v strate až 2%, no nakoniec po slovách dvoch predstaviteľov Fedu akcie vymazali časť svojich strát. Fisher, nevoliaci člen v FOMC povedal, že výraz „ukončenie“ vo vzťahu k stimulom nie je vôbec vhodný. Tiež vyjadril obavu z rastu výnosov na dlhopisoch. Správanie investorov mu pripomína „divé zvieratá“. Podobnú obavu o rast výnosov vyjadril aj ďalší nevoliaci člen Kocherlakota, kým Dudley zopakoval svoj názor, že menová politika Fedu bola viac krát počas poslednej doby príliš tesná. Reakciou na tieto slová bol rast cien dlhopisov a tiež zastavenie poklesu akcií, no tým sa straty vymazať naplno nepodarilo. Včerajší akciový kokteil: Dow Jones -0,94%, SP500 -1,21%, Nasdaq Composite -1,09%.

Kým centrálni bankári varujú, že sadzby ostanú nízke, Banka pre medzinárodné zúčtovanie BIS si myslí, že centrálne banky by sa mali stiahnuť a prestať sa snažiť obnoviť ekonomický rast. Pozitívny efekt s rastom stimulov podľa autorov 83. výročného reportu banky klesá. „Šesť rokov od začiatku finančnej krízy sa robustný, udržateľný a vybalansovaný rast stále nedostavil. Ak by bola na dosiahnutie tohto cieľa ľahká cesta, už by sme po nej dávno šli.“

Monetárne stimuly, o ktorých sa často hovorí ako o tlačení peňazí, nie sú cestou. „Monetárne stimuly samé o sebe nie sú cestou, pretože koreň problémov nie je monetárny. Takže centrálne banky sa musia vrátiť k svojej úlohe stabilizácie a úlohu úpravy musia prevziať tie subjekty, ktorých sa týka proces úpravy nerovnováh.“

Politika lacných úrokových sadzieb priniesla mnohé problémy: „Pokračujúce nízke úrokové sadzby a neštandardné menové politiky umožnili súkromnému sektoru odložiť potrebný deleveraging (zníženie dlhu), uľahčili vládam financovať deficity a dovolili odložiť potrebné reformy v reálnej ekonomike a vo finančnom sektore.“

BIS ale nekritizuje len menovú politiku, ale aj fiškálnu politiku štátov a vyčíta im vysoký dlh: „Nadmerný verejný dlh znižuje dôveryhodnosť štátov a tiež aj ich schopnosť splácať dlh. Zlepšením verejných financií môže štát znížiť negatívny vzťah medzi finančným sektorom a reálnou ekonomikou v prípade ďalšej krízy, pretože v prípade ďalšej krízy, ktorá určite príde, na to bude mať potrebné zdroje.“

V samom závere BIS tvrdí, že report nie je volaním po okamžitom utesnení menovej a fiškálnej politiky. Myslí si ale, že je čas na iný mix politík a to s väčším dôrazom na zlepšenie ekonomickej flexibility a zastabilizovanie verejných financií.

Report BIS samozrejme upozorňuje na veľa problémov, ktoré globálna ekonomika má. Jedným z nich je určite až príliš uvoľnená menová politika, ktorá vytvorila priestor pre bublinu na drahých kovoch alebo na akciách emerging markets. Analytik Kit Juckes z banky Societe Generale si myslí, že bublina niekde určite je, aj keď ju zatiaľ nevie pomenovať. Obrovský rozdiel medzi tempom rastu US ekonomiky a sadzbou Fed funds za posledné desaťročia dal vždy priestor na vznik bubliny. Otázkou je len to, čo je tou bublinou. Jej spľasnutie môže ekonomiku poslať opäť do veľkých problémov.

V súvislosti s menovou politikou sú veľmi zaujímavé slová BIS ohľadom menovej politiky, ktorá nie je podľa jej názoru koreňom problému. Žiaľ BIS asi zabúda, že US domácnosti sa masívne zadlžili počas obdobia nízkych sadzieb po kolapse technologickej bubliny, alebo na to, že kríza v eurozóne je priamym dôsledkom uvoľnenej menovej politiky z rovnakého obdobia a tiež existenciou eura, ktoré najprv dovolilo totálnu konverziu úrokových sadzieb v eurozóne, no aktuálne zabraňuje nutným úpravám. Menová politika si zaslúži obrovskú kritiku. Stále totiž počúvame, ako štáty svojim zadlžením pôsobia problémy. Ale nie je náhodou zadlženie štátov dôsledkom krízy? Nezačal dlh v Španielsku, Írsku, Japonsku alebo na Islande rásť po začiatku krízy? (v Japonsku hovoríme o 90-tych rokoch) Určite tu máme výnimky ako Taliansko alebo Grécko, teda krajiny, ktoré boli už dávno pred krízou zadlžené, no vzhľadom na ich čiernu ekonomiku a obrovské plytvanie verejnými prostriedkami sa ich šafárenie nemohlo inak ani skončiť.

Normalizácia menovej politiky by mala hrať prím, aby zabránila novým bublinám, no fiškálna politika by ešte mala ostať uvoľnená. Pretože rýchle sťahovanie stimulov môže spôsobiť opäť novú krízu.

Globálna ekonomika sa vyvíja cyklicky a obdobie rastu strieda obdobie poklesu. Ale kríza spôsobená kolapsom bubliny dlhu neprichádza každý deň. Jej riešenie spočíva v tom, aby sa rozdelili náklady, ktoré prináša. Uvoľnená menová a fiškálna politika dovolili na pár rokov oddialiť tento proces, no nič sa v tejto oblasti nezmenilo. Najprv mali problémy banky, ktoré zachránili štáty. Následne v eurozóne padli za obeť aj niektoré samotné štáty, ktoré zachraňovali banky (PSI v Grécku) a cez garancie aj daňoví poplatníci. Na pomoc museli občas prísť aj zahraniční vkladatelia (Cyprus, Island). A ak sa má zachraňovať štát, musí zasiahnuť centrálna banka znížením úrokových sadzieb a finančnou represiou. V konečnom dôsledky ale z toho vždy vychádza najhoršie občan-vkladateľ. Za krízu bude zjavne nakoniec platiť on a to vyššími cenami a vyššími daňami. Stále totiž platí. Zisky sú súkromné, straty verejné.