Prinesie negatívna demografia helikoptérové peniaze?

Koncom minulého roka som písal do časopisu Bankovníctvo úvahu o helikoptérových peniazoch, s tým, že ju môžem po určitom čase zverejniť u nás na xpuls, tak tu je:

Každý monetárny systém má svojho nepriateľa. Zlatý štandard mal problém fungovať pri viac regulovanej, menej flexibilnej ekonomike, v ktorej sa mzdy a ceny neprispôsobovali dostatočne rýchlo novým ekonomickým skutočnostiam. Pseudo-zlatý štandard (Bretton-Woods), pri ktorom bol dolár krytý zlatom a ostatné meny naviazané na dolár, zase nezvládol kombináciu pevných menových kurzov a nezávislých politík jednotlivých centrálnych bánk. A súčasný monetárny systém má zase problém vyrovnať sa s defláciou.

Vôbec to nie je kvôli deflačnej špirále, ktorou niektorí zvyknú strašiť. Tá bola prítomná počas veľkej hospodárskej krízy, avšak pokles cien bol len sprievodným javom špirálového poklesu ekonomiky a nie jeho príčinou. Domácnosti a firmy míňali menej kvôli obavám o budúci vývoj, nie kvôli tomu, že čakali pokles cien. Potvrdzuje to štúdia Banky pre medzinárodné platby (BIS) na 38 krajinách, podľa ktorej rástli ekonomiky počas deflácie v povojnovom období v priemere o 3,2 %, pričom v období inflácie len o 2,7 %.

Viac obstojí argument málo flexibilných miezd smerom nadol. Keď pokles cien pošle firmu do straty, je problematické znižovať mzdy, aby sa firma udržala na trhu. A pokiaľ tento jav postihne mnoho podnikov, tak sa mimo práce dostane nežiaduce množstvo ľudí. Inflácia tento jav rieši tak, že pokles produktivity voči iným odvetviam nie je potrebné riešiť poklesom miezd, ale stačí ich stagnácia. Deflácia naopak situáciu ešte viac zhoršuje. Ale ani tento jav nie je podľa mňa hlavným dôvodom, prečo má súčasný monetárny systém problém s defláciou.

Tým hlavným dôvodom je skutočnosť, že peniaze v reálnej ekonomike vznikajú vo forme dlhu. Banky v praxi nepožičiavajú úspory. Tým, že niekomu požičajú peniaze, sa neobmedzuje možnosť sporiteľov vybrať si z bánk peniaze. Čiže keď si niekto príde do banky po úver, tak dostane na účet nové peniaze. A to vo forme záväzku, že mu ich banka na požiadanie vyplatí v hotovosti, alebo prevedie na iný účet (napr. pri platbe kartou v obchode). Protistranou tohto záväzku je pohľadávka banky voči dlžníkovi, ktorý sa zaviazal splatiť úver za dohodnutých podmienok.

Pri inflácii klesá reálna hodnota dlhu a pri deflácii rastie. Pri deflácii, kedy dlžníci zarábajú v peňažnom vyjadrení menej, sa teda  komplikuje jeho obsluha a hrozia bankroty. Čím viac predĺžená je ekonomika a čím vyššia je deflácia, tým väčšie by boli problémy. Pre príklad nemusíme ísť ani do deflačnej ekonomiky. Stačí ísť do neinflačného Japonska, v ktorom bola priemerná inflácia za posledné dve dekády okolo nuly.

Japonsko má v súčasnosti najvyšší verejný dlh na svete. Koncom roka 2015 dosiahol 246 % HDP. Pred dvadsiatimi rokmi bol pritom tesne nad úrovňou 100 %. Pozrime sa teraz na Spojené štáty, tie majú v súčasnosti dlh k HDP na úrovni 104 % a pred dvadsiatimi rokmi ho mali na úrovni 64 %. Letmý pohľad na tieto čísla naznačuje, že Japonsko sa za posledných 20 rokov zadlžovalo viac ako USA. Nie je to však pravda, v USA narástol za tento čas dlh 3,8-násobne, v Japonsku len 2,6-násobne. Rozdiel bol teda v inflácii, ktorá bola v USA podstatne vyššia a v pomere k HDP vymazala drvivú väčšinu nárastu amerického dlhu, naopak v Japonsku k tomu prispela len minimálne.

Teórií o tom, prečo sa v Japonsku stratila inflácia je mnoho. Najviac sa však skloňuje demografia. Logika je nasledovná – pri stagnujúcej demografii dopyt po úveroch nerastie a keďže sa nové peniaze do reálnej ekonomiky dostávajú vo forme dlhu, tak týmpádom sa pozastavila aj ich tvorba. Ďalšie demografické projekcie pre Japonsko pritom nie sú optimistické. Zatiaľ krajina zažíva len jemný pokles populácie, väčšina efektu bola skrz pokles počtu produktívnych ľudí, ktorí odchádzajú do dôchodku, počas ktorého je ich dopyt po úveroch minimálny. Onedlho by sa však mal začať zrýchľovať aj úbytok obyvateľstva do roku 2060 by pri súčasných trendoch mohlo byť Japoncov o tretinu menej. A to bude znamenať výrazné zvýšenie deflačných tlakov. Japonsko v tomto nie je osamotené a s určitým oneskorením hrozí podobný vývoj aj niektorým európskym krajinám a Číne.

Vešteckú guľu nemá nikto. Je možné, že sa krajiny s klesajúcou populáciou viac otvoria migrantom a vyriešia tým svoj demografický problém, alebo že rozvoj automatizácie podporí rast reálneho HDP natoľko, že dlhy budú pokryteľné aj pri deflácii, a v neposlednom rade demografia nemusí mať na infláciu až taký vplyv, ako sa v tomto texte uvádza. Každopádne, pokiaľ by nastal scenár, o ktorom je reč vyššie, tak by centrálne banky museli prísť so zásadným prelomom pri dostávaní peňazí do reálnej ekonomiky. A tým by boli dnes už vo veľkom diskutované helikoptérové peniaze.

Na ich presnej definícii neexistuje úplná zhoda, väčšinou sa však hovorí o peniazoch, ktoré nevzniknú prostredníctvom nových bankových úverov, ale centrálna banka pri ich tvorbe banky obíde a dostane ich priamo do ekonomiky. Jedným kanálom je vláda – centrálna banka môže priamo financovať jej výdavky, alebo skúpiť jej dlh na sekundárnom trhu a odpustiť jej ho, čím by jej drasticky uvoľnila priestor pre navýšenie výdavkov. Druhou možnosťou je rozdávanie peňazí priamo súkromnej sfére, napríklad vo forme občianskej dividendy (t.j. každý občan by pravidelne dostával peniaze od centrálnej banky v závislosti od jej aktuálnych cieľov).

Ekonomické dopady takéhoto monetárneho systému, v ktorom by peniaze nevznikali ako dlh, ale ako aktívum, je ťažké predvídať. Nie je však nereálne predpokladať, že by ho sprevádzal pokles dopytu po úveroch, čo by bankový sektor mohlo pripraviť o nemalú časť tržieb. V extrémnom prípade by sa dokonca banky mohli pretransformovať len na sprostredkovateľov úverov medzi sporiteľmi a dlžníkmi. S takým scenárom počítal podrobnejší plán transformácie na ekonomiku založenú na „aktívnych“ peniazoch z Islandu. Pripravil ho v roku 2015 so svojim týmom ekonóm Frosti Sigurjónnson, a to priamo na objednávku bývalého premiéra, ktorý po kolapse bankového systému v krajine v roku 2008 uvažoval aj o zmene monetárneho systému.

V tejto štúdii sa počíta s dvoma typmi bankových účtov. Tým prvým by bol transakčný účet, ktorý by mali občania otvorený v centrálnej banke (na neho by dostávali spomínanú občiansku dividendu) a slúžil by na bežné transakcie ako sú platby, výbery, prevody. Druhým typom by bol investičný účet v komerčných bankách, peniaze na ktorom by banky mohli požičiavať. Tieto peniaze by boli na účte banky, nie klientov, neboli prevoditeľné a klienti by si ich nemohli predčasne vybrať. To znamená, že v obehu by neboli žiadne bankové záväzky a banky by úverovaním netvorili nové peniaze. Sporiteľ by previedol peniaze z transakčného účtu na banku a tá zase na transakčný účet novému dlžníkovi. Požičiavali by sa teda existujúce peniaze a nie nové.

Na Islande je dnes pokoj a na tento návrh sa už zabudlo. Každopádne je zaujímavou sondou do toho, ako by mohol vyzerať v dobe elektronických peňazí systém založený čisto na aktívnych peniazoch. Pokiaľ nedôjde ku globálnemu finančnému kolapsu, tak sa sotva niekto uberie týmto smerom. Reálnejší je skôr hybridný systém, v ktorom by vedľa seba existovali aktívne peniaze a peniaze vznikajúce vo forme dlhu. A kandidátom číslo jeden pre takýto experiment je kvôli mimoriadne nepriaznivému vývoju demografickému vývoju práve Japonsko.