Svätý grál riešenia krízy

Posledné pohyby na trhu sú veľmi zaujímavé a možno ešte zaujímavejšie ako posledné prepady komodít. Vidíme pokles akcií zo svojich vrcholov, pri nemeckých akciách už máme nové tohtoročné dno. Výrazne padajú výnosy dlhopisov, ale nie len nemeckých a francúzskych (na nové historické minimá), ale aj u periférnych. Aspoň na niekoľkoročné minimá. Výnosy španielskych 2-ročných dlhopisov boli ešte koncom minulého roka na úrovni 3%, teraz atakujú 2%. Pri talianskych je pohyb podobný, z decembrových 2% sme klesli na 1.34%. Obávané slovinské dlhopisy? Dopyt dvojnásobný oproti ponuke. Nijaký problém. Toto môže hovoriť o dvoch veciach. Trh skutočne verí eurovalu a ECB, že situáciu má pod kontrolou. Alebo – musí veriť, pretože vyberá peniaze z akcií a niekam ich musí vložiť. A výnosy európskych dlhopisov sú vyššie alebo porovnateľné s tými americkými. Pre porovnanie, americké 5-ročné dlhopisy vynášajú 0.69%. Francúzske 0.74%. Nemecké 0.31%. To už je trochu málo. Talianske? 2.9%. Španielske 3.3%. Tieto krajiny nedávno dostali úľavy, resp. všetko k tomu smeruje (deficity budú vyššie). Nebude treba až tak šetriť, veď je kríza. Takže kombinácia ústretovej EÚ, pripravenej ECB a pekných výnosov robí z periférneho dlhu relatívne dobrý cieľ kapitálu (najmenej škaredý vzhľadom na pokles akcií a komodít). A menové riziko je nižšie ako pri investícii v zahraničí.

Takže nejde o lepšie verejné financie, ide skôr o obavy investorov o svoj kapitál a robenie kompromisov. Čo sa týka šetrenia v kríze, v týchto dňoch sa objavil veľmi pekný článok, ktorý o nás ľuďoch opäť tak veľa hovorí. Ak hádate spochybnenie analýzy Reinharta a Rogoffa z roku 2010, hádate správne. Táto štúdia ukázala, že ekonomiky, ktoré majú nad 90% dlhu k HDP, rastú výrazne pomalšie. Toto sa stalo svätým grálom riešenia dlhovej krízy. Treba mať na zreteli 90% métu a všetko podriadiť jej. Ale – nefunguje. Dôvody sú rôzne, hlavne to, že vlády sa svojho vplyvu nevzdajú len kvôli nejakej kríze a preto neprestávajú plytvať, ale dvíhajú dane. A dusia ekonomiku. Ľudia majú blbú náladu a zamestnávatelia prepúšťajú, keďže im situáciu okrem krízy komplikuje zákonník práce a vyššie dane a odvody. Nuž ale keďže to nefunguje, treba nájsť dôvod a vinníka. Takže po troch rokoch sa otvoril Renhartov a Rogoffov excel a zistilo sa, že urobili preklep. Do ekonomík, ktoré majú nad 90% dlhu zabudli započítať Belgicko, ktorému sa relatívne darilo. Takže to skreslilo údaje. Takže všetko je dokonalé, vlády môžu ďalej stimulovať a zvyšovať svoj dlh ešte o niečo dlhšie, pretože 90% méta bola spochybnená. Šialené? Bohužiaľ realita.

Ešte stále si celý svet myslí, že ekonomika je ako stroj, kde čísla presne určia, čo sa má robiť. Je to omyl, ekonomika sa viac podobná na živý organizmus, ktorí tvoria ľudia, ktorí robia chyby (a to niekedy aj opakovane) a od úplnej racionálnosti majú ďaleko. Práve preto väčšina ekonomických predikcií stojí na vode, pretože ide často o predpoklad, že zajtra bude tak ako včera. Nič lepšie nemáme, je potrebné robiť výhľad, ale nemali by ho preceňovať. Veľké výskumy na základe historických dát sú užitočným náhľadom s cieľom pochopenia súvislostí. Ale aj bežný človek si berie zo včera ponaučenie, ktoré ho ovplyvní pri budúcich rozhodovaniach, ale to neznamená, že zajtra urobí to čo včera. Lenže ekonomické modely presne toto predpokladajú a to je ich slabina. Napriek tomu sa mylne považujú sa svätý a neomylný grál.

Ekonomika nie je o tom, že keď má dlh 89.9% tak rastie výborne a keď má 90.01% tak už nerastie tak rýchlo. Ekonomika je o tom, že čím má väčší dlh, tým má väčší problém a v určitom bode sa to zlomí, pretože za úroky sa už bude platiť priveľa a klesne pravdepodobnosť, že svoje dlhy aj niekedy zaplatíme. Ale toto je rôzne v rôznych ekonomikách a nejaký matematický model to nemôže postihnúť, len možno naznačiť, že určitá hranica je už viac riziková. Či je to 80% alebo 90% je irelevantné. Samozrejme, ak sa na túto správu pozrieme s trochou nadhľadu, zistíme, že zrazu a v správny čas „niekto“ objavil zámienku, aby vlády mohli zvyšovať svoj dlh, lebo to možno až tak nevadí. Ale to je hlúposť a dlhovú krízu takto len zhoršíme. Ak vaša domácnosť má dlh v objeme vášho celoročného príjmu a vy dávate 10% príjmu len na úroky (kde je ešte splátka istiny), tak ste v dlhovej pasci. A nakoľko je dôležité, či je váš dlh 90 alebo 95% vášho príjmu? Japonci by vedeli rozprávať, ako sa im stimuluje rast, keď majú dlh na úrovni viac ako 100% HDP (viac v analýze Matka všetkých kríz).

Takže – čo to o nás hovorí? Najskôr si zoberieme nejaký všemocný matematický model, ktorý sa stane svätým grálom. Potom zistíme, že nie je taký neomylný a preto nájdeme objektívny dôvod, prečo nefungoval. A následne s úpravami slepo pokračujeme ďalej. Až kým opäť nezistíme, že niečo nefunguje. Následne upravíme nejakú drobnosť a pokračujeme istým smerom. Na ceste k ďalšej chybe. Ak by sme chceli analógiu, tak doteraz sme si mysleli, že keď na našom voze (ekonomika) dosiahneme určitú záťaž (dlh), tak voz sa na ceste hore kopcom zastaví. A to je správny postreh. Ale teraz sme „zistili“, že teoreticky by ten voz mal vydržať aj väčšiu záťaž a napriek tomu ísť kopcom nahor. A ignorujeme, že toto síce nie je vylúčené, ale jedného dňa sa nám ten voz aj s tým nákladom utrhne a začne sa pohýnať dolu kopcom. A úpravy nastavení nepomôžu, iba zhodenie toho bremena, resp. jeho veľkej časti. A to bude rachot. Ale očakávame, že sa to stane neskôr, nie dnes. A zajtra múdrejšie večera, hlavne keď peniaze minieme dnes.

Kríza pravdepodobne ešte nie je taká silná, aby sme pochopili, že ideme zlým smerom. Stále sa udržujeme v sebaklame. Namiesto zníženia dlhu a odľahčeniu ekonomiky si stále prežierame budúcnosť, pretože „model“ ukázal, že na základe historických dát je možné očakávať, že budeme rásť aj tak. Hoci pomalšie. A keď bude dlh na úrovni 100% HDP, zistíme, že keď upravíme metodiku, tak sa nedá vylúčiť, že budeme ďalej rásť. A keď bude dlh na úrovni 150%, zistíme, že si musíme požičať aj na úroky. A možno zistíme aj to, že nám nikto nepožičia. Hm. Tak zdvihneme dane a budeme stimulovať, aby sme mohli rásť a požičiavať si a stimulovať a rásť a rásť a... až do nekonečna. Takéto choré uvažovanie pravdepodobne vyžaduje zmenu myslenia, pravdepodobne väčší šok než sme videli doteraz. Pravdepodobne nám budú musieť Japonci ukázať, že tadiaľto cesta nevedie. Dúfajme, že to bude čo najskôr.

Na trhu vidíme spamätanie sa rizikových aktív, včera najskôr dosiahli dno americké akcie (čiernym), následne aj euro (modrým) a potom nastal nápor na zlate, ktorý bol skúpený. Takže vidíme opatrný odraz nahor. Hlavne sa čaká, či drahé kovy po uhájení svojich suportov začnú väčšiu korekciu poklesov, alebo sme len na medzizastávke v poklese. Ďalšie dni ukážu, ktorá možnosť je správna. Trh s drahými kovmi (minimálne so zlatom) však teraz vyzerá o dosť lepšie ako pred mesiacom.