Únia spojených a garantovaných slabostí

Summit EÚ máme úspešne za sebou, priniesol grandiózne plány, veľa rečí a už pomaly tradičnú absenciu konkrétnych dohôd. O pochybnostiach súvisiacich s realizovateľnosťou týchto plánov ani nehovoriac (písali sme vo včerajšej analýze). Keďže ani trh neocenil summit výraznejšou rely (časť piatkového rastu súvisela aj so zatváraním krátkych pozícií fondov na konci kvartálu), je jasné, že sa čaká na ďalšie kroky.

Na summite sa dohodli prioritne dve veci – intervencia na dlhopisovom trhu hlavne v prípade talianskych a španielskych dlhopisov (čokoľvek čo zníži výnosy) a rekapitalizácia bánk priamo z ESM, ktorá sa, ak sa to podarí zariadiť, nebude počítať do vládneho dlhu. Hoci z pohľadu krátkodobej stabilizácie situácie na trhu sa podarilo znížiť výnosy dlhopisov a spôsobiť rast trhov, z dlhodobejšieho hľadiska ide o pokračujúci marazmus EÚ.

Súčasný problém vznikol hlavne z dôvodu sociálneho štátu, ktorý si vybrali občania v domnienke, že štát tu vytvorí blahobyt. Avšak ak niekto niečo vytvára, tak je to súkromný sektor. A keďže sme chceli, aby blahobyt rástol rýchlo bez ohľadu na reálnu konkurencieschopnosť ekonomiky, zistili sme, že na to nie je dosť prostriedkov. Ale tento problém riešili banky – tie sú totiž kľúčovým nákupcom štátnych dlhopisov, ktoré financujú výdavky štátu (dane nestačia na pokrytie výdavkov). Keďže aktuálne to vyzerá tak, že skôr na púšti vznikne more ako európske štáty (s niekoľko málo výnimkami) znížia svoj dlh prebytkami rozpočtov, banky v podstate akceptovali dohodu, že budú dostávať úrokové príjmy (kupóny) avšak samotná istina sa bude skôr refinancovať ako splácať. Aby však banky neboli ukrátené, štátne dlhopisy (ktoré sú bezrizikové, však) môžu doniesť do centrálnej banky, kde si za úrok už niekoľko rokov na úrovni 1% (v USA dokonca „nula celá dačo“) požičajú likviditu, ktorú potom používajú na výnosnejšie projekty – komerčné úvery (s o niečo vyšším úrokom), investície na finančnom trhu atď. Je to výhodná dohoda pre všetky strany – občan má „istoty“, politik je populárny a môže rozdávať, banky zarábajú. Problém je však to, že občan má jedinú istotu – že v prípade problémov hradí plné náklady on.

Politici a banky robia všetko preto, aby tento systém udržali v chode. Občana sa veľmi nepýtajú, maximálne mu tak vysvetlia, že „je to nevyhnutné a ak by to neudržali, príde koniec sveta (možno aj vesmíru)“. Zásadné však je to, že v prípade dôveryhodného a účinného riešenia by sa situácia dala zastabilizovať (preriedenie množstva a veľkostí bánk, bankrot niektorých inštitúcií, garancia vkladov, štátne investície do akcií strategických bánk a na konci ich spätný odkup zo strany bánk). Avšak takéto riešenie by nebolo optimálne pre tých, ktorí z toho profitujú, prišli by totiž o rentu. A tak sa ide garantovať a zachraňovať a zdaňovať a zliepať a presviedčať, že to už bude v poriadku. A je zbytočné sa rozprávať o tom, že prostriedky na záchranu krajín idú veriteľom a nie samotnej krajine. Tie prostriedky totiž krajina dávno minula a bolo by zvláštne, keby ich teraz dostala opäť. Ten kto to však mal niesť je veriteľ, ktorý urobil chybné rozhodnutie. Ale v EÚ, kde sa teraz rozpráva len o úsporách, raste a záchranách sa to robí inak. Brusel ochráni každého pred každým. Za prostriedky všetkých. Len musia prejsť cez Brusel.

Správy o rekapitalizácii bánk z ESM, ktorý ešte nebol ani ratifikovaný, ani nemôže investovať bankám ani na to nemá dosť prostriedkov, potešila zúfalú perifériu a tá si už začala maľovať, ako prídu peniaze „zvonku“ a zachránia ich úbohé banky, ktorým sa toľké roky podarilo udržiavať „blahobyt“ rozdávaním úverov. Španieli sa už na tieto prostriedky tešia, dokonca prisľúbili aj ďalšie šetrenie, hoci ešte pred pár mesiacmi hovorili, že sa už nedá. A aj dnes už rovno dodali, že ekonomický výhľad je veľmi neistý (je dobré mať argument v prípade, že nesplníte sľub). Podobne Gréci, ubezpečujú že všetky dohody dodržia, len by potrebovali trochu viac času. A tiež dúfajú, že banková pomoc sa bude týkať aj ich. Dobre čítate – po dvoch záchranných balíkoch, zvoľnení podmienok a odpustení časti dlhu opäť očakávajú zvoľnenie podmienok a tretiu záchranu. Jediná krajina PIIGS, ktorá sa niekam posunula je Írsko, ktoré sa tento týždeň pravdepodobne vráti na trh a skúsi predať dlhopisy.

Na summite sa intenzívne hovorilo aj o bankovej únii, priama rekapitalizácia bánk z ESM sa vlastne už dá považovať za úvod do bankovej únie – pretože národné banky sa zachraňujú z európskych peňazí. Aj z našich, hoci sme z napríklad z španielskeho realitného boomu nič nemali. Teraz však spoluponesieme náklady. A keďže sa ruší seniorita ESM, v prípade problémov si budeme musieť počkať kým budú vyplatení senior veritelia, ak niečo ostane, dostaneme aj my. Banková únia má byť samozrejme podmienená poriadnym bankovým dohľadom, nemecká kancelárka Merkelová by si v tejto úlohe vedela predstaviť ECB. Tá si to však predstaviť nevie a alternatívou by tak ostávala inštitúcia postavená na zelenej lúke. Lenže ani v tomto nie je EÚ veľmi úspešná – Európska banková autorita (EBA) vznikla pred dvomi rokmi, preslávila sa stresovými testami bánk EÚ, tieto zlyhali (banky, ktoré prešli museli neskôr požiadať o pomoc). Takže, ak EÚ v niečom vyniká  tak je to v budovaní inštitúcií, ktoré vznikajú hlavne pre to aby boli. Rastúci počet úradníkov síce dvíha zamestnanosť, ale ťažko dvihnú produktivitu prípadne „trvalo udržateľný rast založený na inováciách“ (to bol plán z roku 2000). Nehovoriac o tom, že nezamestnanosť v eurozóne je na historických maximách.

Všetky tieto problémy podľa Bruselu existuje liek – politická únia. Keďže politický národ Európy, ktorý mal podľa plánu už dávno vzniknúť sa nedostavil, EÚ to (opäť) odignoruje a bude tlačiť na hlbšiu integráciu. Je kríza, tak to treba využiť. Problémom však je, že sa občanov opäť nikto pýtať nebude a opäť sa to bude riešiť bruselským spôsobom – teda v mene posúvania sa za víziami ignorovať nepodstatné detaily (tak ako sa ignorovali už pri vzniku eurozóny). A v mene „zabránenia vojne“ sa pôjde aj bez ohľadu na to, či všetci súhlasia. A to práve môže začať budovať nacionalistické vášne, kde len zosilnejú terajšie reči o tom, kto komu čo spôsobil (Grécko smerom k EÚ) reps. kto na koho dopláca (Nemecko smerom ku Grécku). A keď si zhrnieme jednotlivé problémy (aj tie čo sme tu nespomenuli), ich kumulovaním a spájaním a garantovaním nevzniká politická únia, ale Únia spojených (a garantovaných) problémov.

Dnešné obchodovanie prebieha pozitívne, drahým kovom sa darí po včerajších veľmi slabých dátach výrobného sektora USA, kde sa začínajú miešať deflačné tlaky s pribúdajúcimi známkami kontrakcie (trh teda stávkuje na reakciu Fedu). Rope sa darí vďaka znovu obnovenému geopolitickému riziku, opäť zo strany Iránu, ktorý by rád potrestal krajiny, ktoré sa pripojili k sanckiám. Obilniny pokračujú v silnom raste, horúce a suché počasie naďalej poškodzuje úrodu. Európske akcie sa so striedavými úspechmi snažia udržať  včerajšie zisky (dobré dáta z Nemecka a očakávané zníženie úrokov ECB), americké akcie zastavili rast, práve po včerajšom zverejnení dát. Dnes sa tak darí lepšie európskym akciám ako americkým. Dnes sme videli dobré dáta z Číny (expanzia nevýrobného sektora), inflačné dáta z eurozóny (index producentských cien), ktorý potvrdil zväčšujúce sa deflačné tlaky. Z USA očakávame hlavne továrenské objednávky. 

EURUSD vďaka piatkovému rastu vytvoril vyššie dno ako v máji, avšak na potvrdenie rastu potrebuje prekonať úroveň 1.2720, čím by prekonal úroveň 50-dňového kĺzavého priemeru a zároveň vytvoril nový júnový vrchol.